Telo – vec verejná? Hodnotenie je, myslím si, prirodzená vec. Náš mozog akoby si tým spracovával realitu. Odmalička nás učia hodnotiť, ale najmä byť hodnotení. Poslušná, alebo výmyselníčka. Pekná, alebo s veľmi krivým nosom. Múdra/hlúpa, skromná/nafúkaná, chudá/tučná. Čiernobiele videnie, mediálna masáž a večné značkovanie tak vytvára na (najmä ženské) telá obrovský tlak. Pokiaľ sa celý život ženieme za tým, aby sme patrili do tej „správnej“ škatuľky, môže sa s veľkou pravdepodobnosťou stať, že nám v dôsledku zmeny nášho vonkajšieho výzoru, napríklad po deťoch, padne celý svet.
Zoberte si ceruzku a papier a skúste písať:
Čo všetko ovplyvnilo vašu terajšiu predstavu, ako má ženské telo vyzerať? Na aké programy ste sa pozerali, keď ste boli malá? Ako svoje telo vnímala vaša mama? Ako o ňom hovorila? A jej mama? Čo ste videli v časopisoch? Čo kamarátky v škole? A koľko takých ideálnych tiel okolo seba teraz máte?
Pokiaľ sa skutočne orientujeme len podľa externých príznakov – teda ako ma (asi!) vidia ostatní, máme z katastroby, myslím, dve cesty:
- Prvá – začať na sebe „makať“ a vydrieť si naspäť pôvodnú pozíciu.
- Druhá – žiť možno i nevedomky s neustálym pocitom, že nie som „dosť“ a preliezť do vedľajšej škatuľky.
- Alebo sa môžeme vydať treťou cestou. Na ňu si ale zapneme navigáciu vnútri samej seba.
“Keď zatvorím oči, predstavím si svoje staré ja. Pýtam sa tejto starenky na svoj život a vždy sa začne smiať – pripomenie mi, že moja najchudšia verzia nebola tá najšťastnejšia. Že na mňa čaká ešte taká obrovská časť života. Srdcia, ktoré sa otvoria, hory sa pohnú, všetko preto, že si vyberú ŽIŤ, nie zamrznúť a rozmýšľať, či je moja veľkosť (spoločensky) akceptovaná.” (voľný preklad, Kenzie Brenna, kanadská autorka podcastov o sebaprijatí)
Ako druhý bod si skúste napísať odpoveď na nasledovné otázky: Ako by ste opísali vašej dcére alebo vnučke, ako vyzerá normálne, zdravé ženské telo po pôrode? Ako po troch deťoch a v 50 rokoch? Ako by ste pomohli svojej dcére objaviť, za čo môže byť svojmu telu vďačná?
Prijatie nie je arogancia alebo slepota
Verím, že nie je potrebné mať hneď nároky na obrovskú lásku ku svojej celulitíde.
Ani v tých najvyšportovanejších rokoch som necítila, že voľajakú časť svojho tela vyslovene milujem. Zásadná zmena nastala po pôrodoch vnútri hlavy. Vzťah k môjmu telu sa rodičovstvom zmenil zo „chcem“ (vyzerať najlepšie, ešte trocha pevnejšie brušáky …) na „som vďačná“, na „žasnem“, na „cítim sa skutočne dobre“. A alebo „jednoducho teraz je to takto“.
Prijatie nemusí znamenať nevyhnutne hrdosť alebo lásku. Je to jednoducho stav, kedy akceptujem situáciu, aká je – napriek tomu, že ju možno v budúcnosti budem chcieť sama pre seba zmeniť. Prijať by sa teda mal skutočne ktokoľvek, s akýmikoľvek komplikáciami.
Vnútri mojej hlavy totiž viem, čo všetko zvládlo to už nie také pevné brucho. Čo odnosili moje nohy a napriek tomu stále tak skvele fungujú. Aké zmeny prežil môj chrbát a že mu teraz chcem dať za to tú správnu starostlivosť. Že toto telo dokázalo vyrobiť a toľko rokov aj živiť ďalších ľudí a ešte zvláda obehnúť všetky úrady a stihnúť uzávierku v práci. :-)
„Mám svoje telo po deťoch radšej! Celkovo je to veľmi fantastické, čo dokázalo. Že udrží pri živote ďalšieho človeka. A sebaistota – po pôrode verím, že moje telo zvládne všetko“ – Petra, 34 rokov, matka 2 detí
„Zmenu tela po deťoch vnímam najmä sama pre seba. Zvonku mám možno väčší zadok a prsia trocha nižšie, ale napríklad sex som si nikdy neužívala toľko ako teraz – ďakujem ti, moje skvelé telo!“ – Klára, 29 rokov, matka 1 dieťaťa
„V dospievaní som o svojom tele počula dosť poznámok, ktoré neboli príjemné, a ja som o ňom toľko pochybovala. Ako štíhle dievča som bola veľmi chudá, s dlhými nohami, veľmi vysoká … Potom som otehotnela. V priebehu príprav a čítania každý týždeň, čo sa vnútri mňa deje, som sa rozhodla dať telu šancu na čo najprirodzenejší pôrod. A ono to zvládlo! Samo, bravúrne, intuitívne, dokonale. Bolo jedno, či som taká alebo onaká. Moje telo už dvakrát stvorilo dokonalú bytosť, porodilo a bábätko zvládlo nasýtiť. Nenechalo ma v tom. Cítim vďaka pôrodu veľkú ženskú silu, som vďačná za svoje silné telo. Som sebavedomejšia, pevnejšia, cítim sa v sebe dobre. Od unisex džínsov a trička som prešla k šatám a sukniam, ktorých si užívam i na detskom ihrisku. A je mi jedno, čo si o tom kto myslí.“ – Karolína, 30, matka 2 detí
Mať rada svoje telo nie je rezignácia alebo lenivosť
Nie je to tak, že nevidím, že moja postava nie je napríklad „ideálna“. Ja to vidím, ale už to vo mne nevzbudzuje negatívne emócie.
Nie je to tak, že keď niekto hovorí, že miluje svoje tučné brucho, zrastené obočie alebo odstávajúce uši, musí to byť arogancia alebo póza. Možno sa jednoducho len prijal a s prijatím prišla vďačnosť. A s vďačnosťou nakoniec i láska.
Odhodlajte sa a pozrite sa na seba. Pozerajte na seba s láskavosťou a s úžasom. Spomeňte si na všetky momenty, ktoré vaše telo zvládlo perfektne. Prekonajte ten desivý pocit nazerania na svoje holé telo do zrkadla a robte to, robte to, robte to. Kým to zozačiatku skutočne nepôjde, skúste sa inšpirovať u žien, ktoré sú v tom už ďalej. Napríklad na Instagrame u @thebirdspapaya, @kenziebrenna, @ashleygraham alebo @rubyrare.
„Prijať sa“ je pre mňa stav pokoja a mieru
Keď sa naučíme na seba pozerať s vďačnosťou, prijímač externého hodnotenia sa začne pomaly zatvárať.
Kritika zvonku sa od neho začne odrážať. A nám dochádzať, že vypovedá len o tom, kto ju vyslovuje. Čo ho doma učili vnímať ako pekné. Na čo pozeral v televízore. Čím ho kto zraňoval.
Prijať sa pre mňa znamená dospieť
- Dospieť do pokoja a láskavosti.
- Dospieť do istoty, že je v poriadku nevyzerať na 14 .:-)
- Dospieť do stavu, kedy si pripadám občas skutočne pekná i nenamaľovaná.
- Dospieť do stavu, že mi je celkom jedno, čo si o mne myslia ľudia, na ktorých mi nezáleží.
- Dospieť do úprimnej radosti i za ostatných, ktorí sa majú radi tak, ako sú. Nosia oblečenie, ktoré sa im páči, a nepodliehajú smiešnym odporúčaniam štylistov založeným na tom, že niektorá postava je „správne“ a niektorá „menej správne, tak ju oblečením vylepšíme“.
Keď idem behať, robím to pre to, aby som dokázala zajtra ľahšie dobehnúť na vlak. Keď si upravujem obočie a nosím tmavý rúž, tak preto, že mám občas lepší deň, keď si pripadám upravená. Skrátka možno moje správanie navonok môže vyzerať podobne ako predtým. Len ho neurčujú moje predstavy o očakávaní okolia, ale to, ako sa chcem sama cítiť a čo chcem dokázať.
Pomôže vám akčný plán, na čom chcete zapracovať? Alebo zoznam 3 vecí, ktoré máte na tele najradšej? Toto cvičenie môžete zakončiť aj poznámkami, čo sa vám preháňalo hlavou pri pohľade do zrkadla. A pravidelne to opakovať a skúmať posun svojich myšlienok.
Čas zmeniť, čo považujeme za normálne
…a tak sa vraciam na začiatok. Ako som vďačná za každý slogan “Miluj svoje telo!”
Lenže to nestačí. Chcem vidieť všade zastúpenie rôznych tiel rôznych ľudí, aby si nikto nepripadal nenormálny. Chcem, aby sme menej hodnotili a viacej sa podporovali. Chcem, aby sa módnym rubrikám „outfity pre postavu typu hrušky/jablka/uhorky“ generácia našich detí už len vysmiala. Chcem, aby nás prestalo dráždiť, keď človek, ktorý nemá „ideálne“ BMI, dokonalú pokožku, dokonalé vlasy, dokonalý hlas alebo dokonalé zuby, hovorí, že svoje telo miluje.
Chcem toho veľa… tak pre dnešný deň začnem tým, že chcem, aby ste sa mali radi najmä vy sama.
Čítajte tiež: „Nie som dostatočne dobrá“ – obava, ktorá ma obmedzovala. Ako som sa s ňou vysporiadSala?
