Práve čítate

Už ma nebaví sa hádať. Skúšam meniť slová a doma je väčší kľud

1131  
Zdieľať: 

Už ma nebaví sa hádať. Skúšam meniť slová a doma je väčší kľud

Výčitky, obviňovanie, urážky. Toľkokrát sa k nám niekto správa „nespravodlivo“ a „jednoducho otrasne!“ Partner, šéf, kolegovia, rodičia, súrodenci… Prekvapí vás, keď poviem, že rovnako protivní ste možno pre okolie vy sami, a že má protistrana možno len pocit, že „sa bráni“?

11. 7. 2020 8 min. čítania Anna Hrábková
Už ma nebaví sa hádať. Skúšam meniť slová a doma je väčší kľud

Ty si taký bordelár. Kde čo položíš, tak to tam ešte mesiac je! počujem a krv mi začne vrieť. A už naskakuje reakcia: Ty mi máš čo vyčítať. Robím tu toho toľko, ani to všetko nevieš a ešte ma budeš šikanovať kvôli papieriku? Veď ja som to tam nechala, aby som mohla bežať pre tvoje ro…

Je vám to povedomé? Tak trochu v to dúfam. Jediné, čo mi totiž v takejto situácii pomôže, je nájsť u niekoho pochopenie. A (lebo) skúsiť aplikovať nasledujúce poučky.

Došlo mi to, až keď som sa stala mamou a začala sa zaujímať o to, ako hovoriť s deťmi, aby spolupracovali, boli samostatné, tolerantné a zodpovedné – jednoducho také, akí by sme chceli byť všetci. Koľkokrát som predtým „v dospelých vzťahoch“ povedala niečo, čo bola z môjho pohľadu úplne vhodná pripomienka, a ten druhý sa urazil, zasekol, alebo mi (z môjho pohľadu) neférovo začal vyčítať niečo, čo do tej diskusie predsa vôbec nepatrilo! Keď som ako čerstvý rodič začala skúmať rady k výchove, prekvapivo sa prekryli s tým, čo poznám od HR školiteľov pre komunikáciu s dospelými.

A o tej to dnes bude. Nasledujúce tipy čerpám predovšetkým z českej knihy Respektovat a být respektován a ukážem vám, ako (u nás) fungujú v praxi. Používam ich nielen doma (s deťmi a manželom), ale tiež v práci alebo keď sa objaví nečakaný problém pri okienku na pošte.

Popisujem (fakty a svoje pocity), nehodnotím (protistranu)

Je rozdiel medzi „Ty si taký nespoľahlivý!” a „Dúfala som, že prídeš včas a ešte stihneme ten zápas.“ Pritom ich poviem v rovnakej situácii a vychádzajú z úplne rovnakého pocitu. Rozdiel je v tom, že v prvom prípade nemusí byť jasné, prečo sa hnevám, a navyše ešte druhého urazím. Aké máš právo ma hodnotiť? pomyslí si. A hádka už sa rozbehla.

Pritom stačí mať na mysli jednoduchú poučku – nevyjadrovať sa k tomu, aký je daný človek a nezovšeobecňovať, ale iba popísať fakty v danej chvíli. Keď do hry vstúpia emócie, ide logika stranou. Preto tak dobre funguje sa najskôr venovať práve tomu, ako sa ja aj ten druhý cítime.

  • „Nikdy doma nič nerobíš.“ × „Za posledné tri týždne som umývačku plnila len ja a to mi nepríde fér.”
  • „To sa dokážeš hrať s deťmi len nahlas? Nerušte ma aspoň chvíľku!“ × „Potrebujem pracovať a v tomto hluku sa nedokážem sústrediť.“
  • „Ty si taký laxný. Môžeš aspoň raz poslať tú platbu včas?” × „Som nervózny z toho, že by tie peniaze prišli neskoro ako naposledy. Z toho by už mohla byť pokuta.“

Skúsili ste niekedy použiť popis namiesto hodnotenia?

Hlasovať

Keď zostaneme vecní, darí sa nám oveľa lepšie držať témy. Zbytočne si neubližujeme a jednoduchšie nájdeme riešenie.

Ja výroky

Poradí vám ich napríklad psychológ na párovej terapii, kouč manažérov alebo práve príručky pre učiteľov a vychovávateľov.

V slovníku mám po novom:

  • Očakávala som, že…
  • Potrebujem…
  • Plánovala som to urobiť tak…
  • (Ne)páči sa mi…
  • Veľmi mi pomohlo, že… Mala som obrovskú radosť z…
  • Nenechám ťa hovoriť mi, že som krava. Je mi to nepríjemné, ak v tom budeš pokračovať, odídem.
  • atď.

Vyhneme sa tak výčitkám, osobným útokom a hlavne má protistrana šancu pochopiť, o čo nám skutočne ide. Informácia, ktorú by sme bežne povedali rozkazom (Rozprávaj sa so mnou častejšie!), výčitkou alebo zavádzajúcim zovšeobecnením (Ty sa so mnou už vôbec nebavíš!), sa k príjemcovi dostane vo forme, ktorá ho nijako neohrozuje (Občas sa cítim osamelo a chcela by som sa častejšie rozprávať).

Čo si myslíte o „Ja výrokoch“?

Hlasovať

Zdá sa to jednoduché, ale v stresovej situácii mi slovo Ja naskakuje ťažšie – je to jednoducho opak toho, čo som bola zvyknutá používať celý život. Pozor si tiež dávam na „falošné ja výroky“. PovedaťJa si myslím, že si idiot konštruktívne nie je a nemôžem sa diviť, že takáto veta niekoho urazí. :-)

Nebude to hneď


Málokto chce druhým ublížiť a vo vypätej situácii to z človeka často padá dajako samo. Jednoducho vezieme sa v tom, čo sme počúvali ako deti a čo používame už toľko rokov. Ale po malých krôčikoch sa to zmeniť dá – a postupne zažívať menej situácií, kedy sa druhý utrhne zpátky.

Hlavne stručne

„Ja som mu to hovoril už toľkokrát, stále dookola vysvetľujem, ale je to ako hovoriť do vetra…!“ Dlhé monológy sa zle počúvajú, aj keď ide o nekonfliktnú tému. Nie ešte vtedy, keď nás niekto kritizuje. Čo v tej chvíli urobíme? Samozrejme, že začneme hľadať argumenty na svoju obranu, aj keby boli úplne mimo. A hádka je zase na svete.

Viem, o čom hovorím, na najdlhšie vety na svete som totiž majster. Keď sa mi podarí zastaviť svoje monológy, ľudia mi vážne naraz neskáču do reči. Zároveň sa potom menej dohadujeme o malichernostiach.

Používam na to:

„Tri veci, tri vety“

Namiesto lamentovania, aká som sklamaná z výsledku kolegu, čo mohlo byť lepšie a ako veľmi mi prirobil prácu… vyberiem maximálne tri zásadné veci, ktoré sú dôležité pre splnenie podobnej úlohy v budúcnosti. A skúsim sa s nimi vojsť do 3 viet namiesto 10.

„Dve slová“

Napr. „Eva, (môžem poprosiť) ten report.“ alebo „Miláčik, pretekajú smeti.“ Sama sebe tak škrtnem priestor na zbytočné jedovaté poznámky.

Čo sa vám páči viac?

Hlasovať

„Vidím, počujem“

Trik je v tom, že vďaka Vidím / Počujem už neútočím („Čo tu žiješ sám!?“), ale hovorím, čo sa deje u mňa („Počujem, že to máš nahlas.“) Vďaka tomu neskĺznem k hodnoteniu človeka (ktoré býva nefér a zanieslo by nás v dialógu úplne inam), ale zostanem pri objektívnom popise (takže obaja namiesto krvavej hádky objektívne riešime situáciu).

Teda napr. namiesto „Tu je taký hluk! Nedokážeš brať trochu ohľad?“ poviem napríklad „Počujem, že máš dosť nahlas telku. Potrebujem sa sústrediť, môžeš to, prosím, stíšiť?“

Osobne mám s týmto v praxi trochu problém, pretože napríkladvidím hovorovo vôbec nepoužívam. Stačí to ale povedať podľa seba.

Ten je samozrejme dôležitý ešte viac ako voľba slov – aj veta „Vidím, že máš plno práce,“ sa dá povedať tak, že sa protistrana rozplače.

Mne pomáha mechanicky sa najskôr usmiať, aspoň pre seba, a znížiť tóninu. Aj keď človek automaticky v strese posadí tón skôr vyššie. Hlas potom znie kľudnejšie a moja tepová frekvencia spomaľuje.

Spoločne to vyriešime

Keby na mňa manžel vyštartoval: „Na teba sa v niečom spoľahnúť. Raz dáš vyprať veci a všetko je zafarbené!“ pravdepodobne by som sa cítila hrozne a na vlne ublíženosti by som odpovedala nejakým protiútokom – tak si to nabudúce urob sám! Ale: „Vďaka za tú bielizeň. Ale (vidím, že) všetky moje biele tričká sa zafarbili tvojimi červenými bombarďákmi. Čo teraz s tým?“ ukazuje, že mu záleží na tom, čo si myslím, a počíta s tým, že to vyriešime spoločne.

Že mi záleží na názore druhého, aj keď práve riešime nejakú prekážku, môžem ukázať napríklad vetami:

  • Čo navrhuješ?
  • Čo s tým urobíme?
  • Čo teraz, čo s tým, čo ty na to?
  • Ako to vidíš ty? Aký na to máš názor?

Rešpekt a snahu o spoločné riešenie môžem vyjadriť aj tým, že dám protistrane na výber:

  • Chcete urobiť tú tabuľku objednávok dnes, alebo radšej až zajtra?
  • Budeš radšej umývať, alebo žehliť?

Tento bod sa napríklad u nás doma veľmi týka rozdeľovania domácich prác a funguje veľmi dobre.

Teoreticky to všetko znie dobre, ale kto sa má tak kontrolovať v strese? Nie som predsa robot! Tiež si pri empatickej reakcii vo vyhrotenej situácii občas pripadám nepatrične. Samozrejme, že je nezvyk povedať „Rozumiem, že som mala prísť už o piatej a teraz sa na mňa hneváš,“ keď sme celý život boli zvyknutí počuť a hovoriť skôr niečo ako „Prečo mi stále niečo vyčítaš! Vôbec nechápeš, aká bola zápcha! Si tak nefér!“

Berie to teda tak, akoby som sa učila nový jazyk. Celkom to pomáha.

Aj protistrane možno napadne Čo to na mňa skúša? Môžeme kľudne aj na rovinu povedať, že sa tieto situácie učíme riešiť inak, že sa vlastne učíme novú reč – v záujme väčšieho pochopenia teba, manžel môj, kolega, prababička.

„Máš právo sa cítiť akokoľvek“

To je pre mňa asi najdôležitejšia mantra. Je dokázané, že emócie neovládame a tak nemôžeme po niekom chcieť, aby sa ukľudnil, nehysterčil alebo prestal byť naštvaný.

Teda, chcieť to môžeme… :-) Ale bude z toho buď rozbuška, alebo záklopka. Buď sa pohádame, alebo sa partner bude ďalej cítiť rovnako, len stratí chuť a dôveru mi čokoľvek povedať.

Ako na to inak? Vo vypätej situácii pomáha skúsiť pomenovať, ako sa „protihráč“ asi cíti, dobré je aj parafrázovať. Po prvé mu to hovorí, že sa snažím problém skutočne pochopiť a vyriešiť. A po druhé to pomôže aj mne, pretože keď sa na vec skúsim pozrieť jeho očami, vždy ma to ukľudní. Málokedy dospejem k niečomu ako „ona to urobila fakt len preto, aby mi ublížila alebo aby mi pokazila poobedie.“

Do slovníka som zaradila:

  • Chcel si…, ale…
  • Asi si nečakal, že…
  • Potreboval si…., ale…
  • Si asi naštvaný, že…?
  • Mrzí ťa..?

Hodia sa slová ako očakávanie, potreba, zámer apod. (tak, ako vám to sedí do pusy, samozrejme).

Chápem, ale nesúhlasím


Tento bod neznamená, že si ku mne ktokoľvek môže dovoliť čokoľvek. Môžem chápať, že je na mňa niekto naštvaný (emócie).  Zároveň ale môžem dodať, že na seba nenechám nikoho kričať (správanie).

Pozor, snažiť sa odhadovať komplikované emócie ale môže byť na škodu, pretože človek sa málokedy trafí presne a na druhej strane tak vyvolá skôr hnev.  Preto je dobré držať sa tu opäť skôr popisu akcie a stručnosti.

Komunikace podle Respektovat a být respektován
Ilustrační foto

Trpezlivosť pochopenie prináša

Nemám na seba prehnané nároky. Najskôr skúšam „novú reč“ v kľudných situáciách a s niekým, s kým mám dobrý vzťah. Keď nám to doma ušlo, párkrát tiež zafungovalo jednoducho sa v polke vety zastaviť a na rovinu povedať Vrátim sa späť a skúsim to znovu. Keď to urobí manžel, navyše ma to rozosmeje, pretože pri tom napríklad aj vycúva z miestnosti a príde znovu. Ja sa smejem, on má azda zo seba dobrý pocit, že to zvládol, ako chcel.

A aj keď nám to nevyjde vždy, každý malý úspech sa počíta. Rovnako ako sa učím s týmto novým slovníčkom mať pochopenie pre ostatných, učím sa ho mať aj pre seba. A to je na tom možno vo finále najviac osviežujúce.

PS: Každá diskusia má (najmenej) dvoch účastníkov

A čo keď to nefunguje? Partner alebo kolega sú stále jedovatí a urážajú, snažia sa manipulovať? Autori podobných kníh o komunikácii sa zhodujú, že je v poriadku zmeniť po varovaní tému alebo kľudne konverzáciu opustiť – položiť telefón, odísť. Toto mi osobne robilo na začiatku problém, ale vlastne sa potom cítim lepšie aj ja. Dnes už viem, že brániť si hranice vlastnej dôstojnosti je zdravé a pocit tej zlej, čo položila telefón, sa pomaly vytráca.

Prečítajte si tiež: Môj život s manipulátorom

Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články