Čo je to vlastne pochvala?
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo znamená pochvala a čo ňou vyjadrujete? Ten, kto chváli, sa stavia do úlohy arbitra, je akoby nadradený a určuje, čo je správne (a zaslúži si pochvalu), a čo nie. Bystré dieťa vycíti, že je hodnotené a posudzované. Veľmi rýchlo získa pocit, že pochvala je niečo, čo stojí za to si zaslúžiť (alebo tiež naschvál nezaslúžiť). Čiže dôležitý nie je proces, činnosť, ale výsledok. Deti, ktorým záleží na odmene, nechcú nič skúšať, idú tzv. na istotu. Postupne sú čoraz menej motivované, čoraz menej spokojné samy so sebou a čoraz závislejšie od mienky ostatných.
Ako na to?
Je priepastný rozdiel medzi uznaním (ocenením) a pochvalou. Udelením pochvaly so svojím náprotivkom manipulujeme. Keď vyjadrujeme uznanie, motivujeme ho k ďalšiemu rozvoju a iniciatíve. Dieťa by sme mali povzbudzovať, dávať mu najavo lásku, ktorú k nemu cítime, a tešiť sa z každého jeho pokroku. Proste sa ho snažiť „pristihnúť“ pri niečom, za čo ho možno oceniť, nie čokoládou alebo cukríkom, ale tým, že sa s ním porozprávame o tom, ako mu daná činnosť išla, čo ho na nej bavilo atď.
Chce to trochu cviku − ako a čo kedy hovoríme, čo tým chceme vyjadriť. Ak cítime hrdosť, že sa dieťa niečo naučilo, z čoho má radosť, sme na správnej ceste. Tešíme sa z neho samotného, lebo je jedinečné, a nesnažíme sa ho donútiť, aby urobilo radosť nám, aby bolo podľa našich predstáv. Dieťa by sme mali povzbudzovať, ale pozor, prílišná chvála škodí, pretože vedie k tomu, že dieťa nechce skúšať nič nové, aby si u nás nepokazilo reputáciu.
Treba zavrhnúť odmeny?
Odmeny možno krátkodobo použiť na to, aby sme dieťa prinútili k tomu, čo nechce urobiť samo od seba. Ale len na krátky čas. Z dlhodobého hľadiska by sme odmeny nemali sľubovať dopredu, ani by ich nemali stanoviť za konkrétne činnosti. Takéto odmeňovanie je nevhodné, pretože dieťa sa postupne sústredí len na jediný cieľ: získať odmenu. Ak mu napríklad sľúbime za každú jednotku päť korún, zrejme si zlepší školské výsledky, avšak nie preto, že by ho učivo zaujímalo, ale bude sa zaujímať len o to, za čo môže získať jednotky s čo najmenším úsilím.
Úsilie a zaujatosť pre vec sú však v živote veľmi dôležité. Keď totiž za určitú činnosť dieťa odmeníme, dávame mu tým najavo, že činnosť samotná za veľa nestojí, keď ju treba odmeniť čokoládou alebo cukríkom. Mnohí rodičia považujú za najobľúbenejšiu „malú odmenu“ sladkosti. Tu je potrebná opatrnosť, napríklad lízanka zuby nepoškodí, nemala by však byť každý deň. Veď odmenou môžu byť napríklad aj rôzne spoločné aktivity alebo napríklad návšteva kina, zoo, výlet, večer doskových hier atď.
Umožnite dieťaťu radovať sa z vlastného úspechu
Deti sa rodia s obrovskou túžbou učiť sa a zdolávať prekážky (len si spomeňte, keď sa učili chodiť − koľkokrát vstali, spadli, znovu vstali a tak stále dokola). Už malé deti majú ohromnú chuť sa niečo naučiť a táto radosť zo seba samého je základom vytrvalosti a chuti do ďalšieho učenia. Dieťa môžeme povzbudiť vetami: Ako sa ti to páčilo? To je skvelá hra, však už ti to krásne ide. Som veľmi rada, že sa ti to páči. Aj veľmi malé deti (zhruba od 1,5 roka) majú veľkú túžbu vyjsť nám v ústrety.
Veľká časť konfliktov plynie z nedorozumení: dieťa sa nechce ísť obliekať, pretože si potrebuje dostavať domček zo stavebnice. Keď mu hru prerušíme s tým, že už dávno malo byť pri dverách, prípadne ho ešte pomýlime cukríkom vo chvíli, keď plače, je z celej situácie totálne zmätené a pre budúcnosť sa z nej nemôže poučiť, ani keby chcelo. Autorka bestselleru „Dieťa … A čo teraz?“ (a knihy „A dosť! Francúzske deti nerobia scény“) Pamela Druckermanová tvrdí, že francúzski rodičia veria, že deti si nebudujú sebavedomie na základe neúnavného zisťovania, že si počínajú dobre, ale tým, že sa púšťajú do nových vecí úplne samy a zvládnu ich.
Hodnotenie seba samého
Naučte dieťa už od veľmi útleho veku chápať vlastné pocity a sledovať svoj pokrok. Napr. pomocou viet: Ako sa ti páči, čo si postavil/a? Aké to bolo − nakresliť celú zoologickú záhradu? Ako si si vybral/a zvieratká do obrázku? Nič tak nepodporí sebaúctu dieťaťa ako vážne mienený záujem dospelých. Vždy sa vyjadrujte k jeho správaniu, nie k jeho podstate. Čiže namiesto „ty si ale šikovný maliar“, povedzte radšej: „Ten obrázok sa ti veľmi podaril.“ Buďte konkrétny, venujte dieťaťu pozornosť, dieťa všetko registruje a vie oceniť skutočný záujem. Venujte pár minút tomu, že si o nakreslenom obrázku s dieťaťom pohovoríte, zistíte, prečo ho nakreslilo, prečo ho nakreslilo takto, čo pritom cítilo atď. Aj veľmi malé dieťa chápe, že mamičke pomohlo tým, že si samo kreslilo pri stole, zatiaľ čo ona varila obed. Len túto skutočnosť treba vysloviť nahlas.
Poslušné dieťa nie je výhra!
Keď sa dieťa naučí dostávať odmeny, urobí všetko preto, aby sa zavďačilo a prúd odmien neustal. Keď nie ste nablízku, dieťa nemá kto pochváliť, preto stráca motiváciu sa o niečo samo snažiť. Problém môže nastať aj neskôr, lebo poslušný teenager už nebude počúvať vás, ale napríklad vodcu party. Poslušný dospelý nebude vedieť prijať zodpovednosť a nebude mať na veci vlastný názor. Avšak dieťa vychované s úctou k sebe samému bude vedieť prijať zodpovednosť, rešpektovať ostatných, rozhodovať sa atď.
Zlaté pravidlá
Správajte sa k deťom ako k dospelým, sú to vaši partneri. Berte ich vážne, rozprávajte sa s nimi, ich pocity sú veľmi dôležité. Dieťa nepodplácajte a už vôbec nie v situáciách, keď sa dieťa hnevá, a vy chcete, aby sa upokojilo, preto ho odmeníte cukríkom či čokoládou. Ak to čas len trochu dovolí (ak začnete túto metódu praktizovať neustále, nastane táto situácia čoraz častejšie), pokúste sa pochopiť správanie a konanie dieťaťa a snažte sa, aby aj ono pochopilo vás.
Dieťa zaujíma, ako sa cítite a prečo vyžadujete to, čo vyžadujete. Nedorozumenia vznikajú často zbytočne, z nepochopenia jednej či druhej strany a riešenie by malo byť prijateľné pre obe strany. Deťom venujte pozornosť, oceňte ich dobrú vôľu aj ich výtvory a výsledky, ale nie v číslach (za jednotku päť korún). Čarovné slovíčka ďakujem, prosím a dobré ráno platia pre všetkých, aj pre rodičov.
