Čo mi dáva pozitívne sebectvo a čo to v skutočnosti znamená

„Pravidlá pozitívneho sebectva? Sebcov teda poznám dosť,“ okomentovala ich jedna známa. O sebectvo, ktoré ubližuje, ale vôbec nejde. Mám na mysli sebalásku, sebaúctu a splnené sny. Nie som v tom sama. „Sebaláska je jedinou láskou, ktorá trvá celý život,“ tvrdil Oscar Wilde. Osvietené sebectvo spomínal už Aristoteles a zdravé sebectvo odporúča Jeho Svätosť Dalajláma.

A že máte v prípade núdze kyslíkovú masku nasadiť najskôr sebe a až potom pomáhať ostatným, budete počuť pri každej ceste lietadlom.

Pre mňa bolo zásadné uvedomiť si, že na to, aby som sa mohla starať o ostatných, musím byť sama v pohode.

Ako dosiahnuť to, aby som sa dlhodobo cítila dobre? Tu sú zásady, ktoré mi pomohli a dodnes pomáhajú. Vybrala som ich podľa pravidiel pozitívneho sebectva tak, ako ich vidím s určitým odstupom.

Zásada prvá: Neporovnávam sa

Na základnej škole mi mama predhadzovala spolužiačku Martinu. Lepšie sa učila, doma radostne pomáhala s upratovaním a vo voľnom čase závodne športovala. Mamina to myslela dobre, ale asi si dokážete predstaviť, ako som ju (tú spolužiačku) neznášala, aj keď ona to asi ani netušila. V porovnaní s ňou som jednoducho nemohla uspieť.

Neporovnávať sa s nikým je podľa mňa najdôležitejšie, a to tým skôr, že sociálne siete podporujú neustále sledovanie životov iných ľudí.

Uvedomila si totiž dve dôležité veci:

1. Na sieťach každý zdieľa len to, čo sa mu alebo jej podarilo. Len pekné chvíle a úspechy. Zvyšok nevidíme.
2. Prečo by ma vlastne malo zaujímať, aké sny si plnia iní ľudia? Pokiaľ kvôli inšpirácii, v poriadku. Ale inak je lepšie plniť si vlastné priania, ako sa nechať strhnúť prúdom.

Moje „pozitívne sebectvo“ je, že som prestala sledovať (napríklad) diéty, výlety alebo večierky niektorých svojich kamarátok. Prajem im to, ale už mi ani nenapadne, že by som sa práve v týchto oblastiach musela snažiť tiež. Veľmi sa mi uľavilo.

Zásada druhá: Filtrujem, čo budem čítať a počúvať

Okolo sa toho deje veľa – a stále. Veľká nálož negatívnych správ (na tú si stačí len zapnúť večer telku) vám nielen pokazí náladu, ale reálne spôsobuje stres. Ale nemyslím si preto, že riešením je prestať sa úplne zaujímať o aktuálne dianie alebo úplne rezignovať na snahu niečo zmeniť.

Len už mi dnes príde oveľa rozumnejšie, a čím som staršia, tak dokonca čím ďalej viac, na niečo sa zamerať, venovať sa tomu a nesnažiť sa vstrebať všetko.

Mám svoje témy, svoju „agendu“, a ostatné zase nechávam na ostatných. Slovami Jana Wericha: „Ten umí to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc.“ Pokiaľ vás to zaujíma, „moja“ téma je to, čo ma učia naše psy Larry a Tessa a mačka Kitty: že zvieratá cítia, prežívajú, chápu a nemáme žiadne právo im spôsobovať zbytočné utrpenie. Nie som vegetariánka, ale mäso som v jedálničku výrazne obmedzila, hlavne pokiaľ neviem, odkiaľ sa na môj tanier dostalo. Ak mám možnosť, apelujem v tomto aj na ďalších ľudí okolo seba.

Moje „pozitívne sebectvo“ je, že si vyberám informácie, ktorým chcem venovať čas a úsilie. Navyše k tomu zásadne nešírim neoverené nezmysly. Jednoducho sa informačne nepreťažujem, ani smerom dovnútra, ani von.

Zásada tretia: Nechávam žiť

Vždy ma fascinovalo, ako si ľudia dokážu navzájom škodiť. Často dokonca tam, kde vlastne o nič nejde, kde nie je nutné navzájom súperiť. Prejavuje sa to rôzne, od vyložených ohováračiek alebo sabotovania, až po malé a zdanlivo neškodné klebety. A patrí sem aj sťažovanie, ktoré dokáže parádne otráviť atmosféru aj vzťahy.

Bývalá kolegyňa v práci často hovorila: „Keď môžem, pomôžem, keď nemôžem, neškodím.“

Bohužiaľ , svojimi slovami sa vôbec neriadila a dodnes ju uvádzam ako príklad, že iným ženám dokážu v kariére najviac ublížiť nie muži, ale práve iné (neprajné) ženy. Ale inak bol jej výrok múdry a často si naň spomeniem, keď sama seba nachytám, ako sa stále ešte občas nechám uniesť a na niečo alebo niekoho sa s chuťou posťažujem. Už si to aspoň dokážem uvedomiť, zahanbiť sa a nabudúce si dať väčší pozor.

Moje „pozitívne sebectvo“ je, že nechcem kecať o iných ľuďoch a hlavne sa nechcem stále sťažovať, je to totiž strata času. Radšej sa venujem niečomu, čo ma baví.

Zásada štvrtá: Pracujem rada

Nie som typ na podnikanie, to som si ujasnila. Ale už mi ani nepríde záslužné predstierať, že mienim položiť dušu za svojho zamestnávateľa. Beriem to tak, že ide o vzájomnú výmenu, ktorá by mala byť z oboch strán poctivá. Pokiaľ mám navyše to šťastie, že ma práca baví, vyhrávajú všetci.

Pracovať „len pre radosť“ môže málokto, ale môžem pracovať rada.

Nemyslím tým, že by som v práci musela práve hýriť nadšením, ale venujem sa tomu, čomu môžem veriť a čo mi dáva zmysel alebo v čom si ho nájdem. Potom nie je vôbec ťažké zvládať aj tie menej záživné nevyhnutnosti, ktoré ku každej práci patria.

Moje „pozitívne sebectvo“ je, že si vyberám prácu tak, aby som ju mohla robiť rada a s čistým svedomím. Pre mňa osobne to je taká práca, ktorá nevedie k ubližovaniu živým bytostiam, životnému prostrediu alebo mne samotnej. Som za to denne vďačná.

Zásada piata: Mám priestor sama pre seba – ako doma, tak v hlave

Začalo sa to tým, že som si „domov“ zútulnila ako priestor, kde sa cítim dobre ja aj ostatní členovia našej svorky, a začala si viac vyberať, koho si do neho pustím. Neskôr som to svoje „doma“ navyše začala chápať trochu inak.

Mať domov mi dáva možnosť zatvoriť dvere pred svetom, keď to potrebujem. A to isté môžem obrazne urobiť aj sama so sebou.

Moje „pozitívne sebectvo“ sú nastavené hranice. Nebyť stále k dispozícii, vedieť sa úplne odpojiť a nájsť si chvíľky len sama pre seba. Oveľa viac ako predtým ma oslovuje digitálny detox.

K minimalizmu, šetrnému štýlu a zodpovednej spotrebe som inklinovala vždy, postupne si ale uvedomujem, že čím viac sa prepája svet okolo, tým je dôležitejšie vedieť si vytvoriť osobnú a jedinečnú oázu, kde sa rodia nápady, je možné odpočívať alebo premýšľať nad niečím dôležitým. Sherlock Holmes to nazýval palácom mysle; a nejde o nič exkluzívne, naopak by sme taký palác mali mať všetci. V hlave predovšetkým.

Zásada šiesta: Starám sa o seba

Tento rok budem mať štyridsaťdva rokov a štatisticky vzaté som v druhej polovici svojho života. Na vlastnej koži tak (doslova) zažívam to, čo popisuje veľa lekárov, psychológov alebo poradcov životného štýlu. Začína sa pomaly zúročovať, ako som sa o seba starala doposiaľ. Jeden môj kamarát to vyjadril slovami: „Teraz už vyzeráme, ako si zaslúžime.“ Týka sa to samozrejme predovšetkým užitočných návykov, na zmenu našťastie nie je nikdy neskoro.

Považujem za šťastie, že som už takmer pred dvadsiatimi rokmi stretla jogu. Oceňujem to čím ďalej viac. Podobne ale funguje akýkoľvek pohyb.

K životu prirodzene patria rôzne obmedzenia, choroby a ťažkosti, s ktorými je treba sa naučiť žiť a fungovať, ale radu zbytočných problémov sa určite dá predísť.

Moje „pozitívne sebectvo“ je vyhľadávanie toho, čo prospieva môjmu zdraviu, a odmietanie toho, čo mu škodí. Pokiaľ viem, že mi niečo nerobí dobre, učím sa postupne nedať tomu (napríklad teraz konkrétne cukru) priestor alebo to aspoň obmedziť. Každý malý krôčik sa počíta.

Pravidlo siedme: Rozmaznávam sa

Okrem základnej starostlivosti a životosprávy si dnes už neodopieram chvíľky, kedy by som sa mohla rozmaznávať. Naopak, cielene si ich plánujem. Občasná masáž, prírodná kozmetika, oblečenie len z kvalitných materiálov. Ale hlavne dostatok spánku, čistej vody a čerstvého vzduchu, to máme všetci k dispozícii zadarmo a robí to veľmi dobre telu aj duši. Teší ma tiež vyzerať pekne, upraviť sa, niečím sa ozdobiť.

Rozmaznávanie podľa mňa k starostlivosti o seba patrí.

Nemalo by sa pochopiteľne stať zmyslom života alebo jeho stredom, ale je to odmena, potešenie a radosť, ktoré si môže v nejakej miere dopriať úplne každý. Aspoň tu u nás, kde máme veľké šťastie na relatívnu pohodu a blahobyt.

Moje „pozitívne sebectvo“ je urobiť si čas na potešujúce drobnosti a byť za ne vďačná.

A niečo navyše: Obnovujem energiu, mám víziu a dobre sa bavím

Posledné tri pravidlá v kniha tvoria jednu spoločnú čerešničku na torte. Brať život trochu zľahka, s nadhľadom a vedieť sa zasmiať, a tiež vedieť, k čomu vlastne smerujem (mať nejakú víziu), mi pripadá stále rovnako podstatné.

Len pôvodné „šetriť energiu“ by som dnes už zmenila. Zistila som, že jej je vždy dosť. Všade okolo. Plynie z pocitu dobre urobenej práce, z dobrých vzťahov s blízkymi ľuďmi, z pekných okamihov, z veľkých aj malých úspechov, ktoré dokážeme priať aj iným ľuďom, z každej dobrej správy. Každému z nás sa len občas „vybijú baterky“ a naučiť sa ich dobíjať je nevyhnutné nielen na prežitie, ale na akúkoľvek zmysluplnú činnosť.

Čo mi zaručene v každodennom zhone pomôže vždy, je na chvíľu sa zastaviť, zhlboka sa nadýchnuť a v kľude si premyslieť ďalší krok. Nechcem sa životom rútiť ako splašená strela, ktorá toho veľa nevníma a nikdy nemá čas, ale naplno si užiť každý deň. Niečo dobré vykonať pre svet, niečím potešiť sama seba a svojim blízkym dať najavo, že mi nich záleží.

Foto v medailóniku autorky: Janka Šimáčková