Autorka vonkajších hier: nápad na podnikanie môže prísť, aj keď sa práve staráte o deti

Alice, vy ste boli redaktorkou v televízii, váš manžel Martin novinárom. To mi teda prezraďte, ako sa človek od správ presunie k vyrábaniu retro skákacej gumy a prečo?

Alice: Jednoducho. Nezoženiete inú prácu. Totiž: Sedem rokov som pracovala ako herečka v divadle, sedem rokov ako redaktorka v televízii a sedem rokov bola doma s deťmi, čo bola mimochodom tá najťažšia práca.

Keď mi rodičovská dovolenka skončila, potrebovala som zohnať niečo na pol úväzku, aby som sa stále mohla venovať aj rodine a mohla podporiť muža, ktorý je u nás hlavný obstarávač peňazí. Lenže smola, ono nič pre mňa nebolo.

A potom dcéra dostala od mojej sestry skákaciu gumu. S poľským návodom stiahnutým z internetu, ktorý bol ale úplne na nič. Tým sa to celé začalo. Nevedeli sme totiž podľa toho návodu skákať, a stále som sa snažila spomenúť si, ako boli tie zostavy. Všade sme so sebou tú gumu ťahali, vybalila som ju napríklad niekde v krčme a na všetkých tam zakričala: „Haló, neviete niekto, ako sa skáču štvorky?“ Veľmi mi pomohli napríklad učiteľky v škôlke. Ja som si všetko natáčala a postupne dávala dokopy návod…

Keď vyrobíte a ponúknete ľuďom niečo, čo ako deti milovali a už to dávno nemajú, ale veľmi by to chceli napríklad pre svoje deti, máte spolovice vyhrané.

Čo bola tá vec, ktorá vám povedala: Dievča, týmto by si sa mohla živiť?

Alice: Ja som už vtedy mala blog Maminator.cz a k nemu facebookovú stránku. Tam som ten návod zavesila a počas dvoch týždňov ho videlo 1,6 milióna ľudí! Vtedy mi napadlo, že keď skákanie cez gumu vyvoláva taký záujem, mohla by som okolo toho skúsiť niečo rozbehnúť.

Myslíte, že stačí len ponúknuť zaujímavý produkt?

Keď vyrobíte a ponúknete ľuďom niečo, čo ako deti milovali a už to dávno nemajú, ale veľmi by to chceli napríklad pre svoje deti, máte spolovice vyhrané. Gumu mohol mať z galantérky každý, ale návod v podstate neexistoval a nikto si už veľmi nepamätal, ako sa to skáče. Navyše retro je in. Takže naša Pruženka s vypiplaným návodom a v dizajnovom balení bola od prvej chvíle hit.

Vyzerá to ako zábava, ale dať dohromady zostavy a hlavne potom vymyslieť, ako skákanie schematicky nakresliť, aby tomu každý rozumel, trvalo 3 mesiace.

Všetci sme si najskôr mysleli, že je to skôr fór ako biznis, že vyrobíme pár kusov a bude to jednoducho pekné. Len môj muž hovoril: Len počkaj, to je podnikateľský štart. A mal pravdu, už na Vianoce sme mali asi štrnásť brigádnikov.

Teraz už to môžete zhodnotiť s dvojročným odstupom a s ponukou viacerých hier. Ako viete, ktorý nápad je TEN správny?

Alice: Začali sme s tromi stovkami Pruženiek a doteraz sme ich predali asi päťtisíc. Je to najúspešnejšia z našich hier. Že je to ťahúň, spoznáte aj tak, že to začne napodobňovať konkurencia. Na trhu bolo a je asi pätnásť firiem, čo skákacie gumy skúsili predávať tiež, väčšinou z dovozu. Kto nás naozaj kopíroval, po tých sme skočili s našou právničkou.

Martin: Ale je to hra, ktorú sme sami nevymysleli, takže samozrejme stále prichádzajú noví konkurenti. Je to pochopiteľné, len nás nesmú kopírovať. My sme sa vždy snažili každú hru urobiť tak, aby sa páčila hlavne nám. Konkurenti naopak veľakrát len chceli zarobiť na úspechu. A napríklad robili gumu takú krátku, že sa s ňou skákať nedalo. Bolo vidieť, že to ani neskúsili. Naopak z konkurenčných, ale pekne urobených, máme radosť.

Alice: A aj kvôli tej konkurencii vznikli 4Kavky a začali sme vyrábať ďalšie hry. Došlo nám, že len so skákacou gumou sa neuživíme.

Z detstva si pamätám, že gumu chalani skákali len pod hrozbou ublíženia na živote, ale dnes je to úplne univerzálna zábava.

Hovoríte o sebe, že obnovujete vyhasnutú slávu retro hier. Ako takéto kutranie v histórii a rozširovanie portfólia vyzerá?

Martin: Všetky ostatné hry vznikli vlani. Povedali sme si, že guma je skôr taká dievčenská a urobíme aj niečo pre chlapcov, a napadol nám Kuličník. Zohnali sme pána, čo vyrába klasické hlinené guľôčky, ručne farbené, asi posledného v Česku. Uvažoval, že s tým skončí, ale keď sme mu potom zadali objednávku na sto kíl, asi to prehodnotil (smiech).

Mimochodom, k tomu rozdeleniu na chalanov a baby, z detstva si pamätám, že gumu chalani skákali len pod hrozbou ublíženia na živote, ale dnes je to úplne univerzálna zábava. A skáču ju deti aj dospelí, kdekoľvek ju vytiahneme, každý to chce skúsiť.

Alice: Potom sme sa stretli s Milošom Zapletalom, čo je guru českých hier, napísal o nich veľa kníh. Je to strašne vitálny 86-ročný pán, ktorý nám o starých hrách porozprával. Potom prišli Cézarky, potrebovali sme nejaké kockové hry k stolu a na cesty. Ale deti boli na ne veľmi malé a tak vznikli karty Žralovci.

Chceli sme, aby bolo v jednom balíčku niekoľko hier, aby to deti zabavilo na dlhý čas. Žralovci už sú odklonom od retro hier, už sme ich vymysleli my. A teraz máme ďalšie dieťa, píšeme online magazín nielen o retro hrách, kde je už 70 článkov, veľa videí, rady, návody, história hier. A máme už v pláne aj ďalšie hry, len musíme našetriť peniaze na počiatočné investície.

A tie sú veľké? Ako sa dá výrobou hier živiť?

Alice: No mohli by sme mať asi oveľa väčší byt, keby sme nevyrábali hry (smiech). Už sme v tom otočili tak milión českých korún. Na začiatku sme si na výrobu požičali pár desiatok tisíc, tie splácame a čo z podnikania zostane, vraciame späť do rozvoja.

Hry by si na seba zarobili, ale z toho musíte platiť za ochranné známky, právnikov, ilustrácie a podobne.

Tým, že my to jednoducho chceme mať pekné a tiež chceme všetkým spolupracovníkom slušne zaplatiť, nie sú náklady práve malé. Máme všetkých grafikov, ajťákov, ilustrátorov a ďalších pomocníkov z Česka, kvalitné materiály tiež, nevyrábame v miliónoch kusov, to býva drahšie ako veľkovýroba odniekiaľ z Číny.

Martin: Ale pozor, my máme celkom veľký byt, skladujeme tu napríklad pred Vianocami sto kíl guľôčok v spálni alebo päťtisíc kociek a desať kilometrov nastrihaných gúm leží všade možne. My sme mali šťastie na takzvané FFF financovanie (family, friends and fools – v preklade Rodina, priatelia a blázniví nadšenci), tí nám vždy helfli.

Alice: Avšak 4 Kavky sú pre mňa tak na pol úväzok a nie som v pluse ani mínuse. Hry by si na seba zarobili, ale z toho musíte platiť za ochranné známky, právnikov, ilustrácie a podobne, a to je nákladné a to iba splácame. Žralovci sa podľa mňa splatia až za tri roky. Aj preto som prijala ponuku a mám druhý polovičný úväzok, robím copywriterku a editorku. Z niečoho sa to podnikanie zaplatiť musí (smiech).

Ľudia nám občas vytýkajú, že sú naše hry drahé, ale ony sú vlastne vzhľadom k nákladom na ne veľmi lacné, a to len vďaka tomu, že ich vyrábame v obrovskom množstve. Ale máme tým pádom hry na sklade doma a ležia v nich státisíce korún.

Vedia vôbec dnešné deti vlastne skákať? Nemyslím gumu, ale vo všeobecnosti.

Martin: No práve! Zistili sme, že veľmi nie. Keď sme od detí chceli, aby skočili znožmo, vôbec nechápali, o čom to hovoríme. Aj preto občas robíme rôzne workshopy a školy skákania na akciách, aby sme deti rozhýbali.

Alice: Naša generácia skáče výborne, kdekoľvek vytiahnem gumy, každý sa chce pridať, ale deti sa to musia naučiť. Ale za to môžu aj rodičia. Píšu na Facebooku, že dnešná generácia len pozerá do monitora. A ja hneď na nich: Tak zoberte gumu a choďte von, uvidíte, že budú nadšení. A bývajú.

Mala som pripravenú otázku, či svoje hry sami stále hráte. Ale tuším, že vy skáčete úplne všade, však?

Alice: Áno (smiech). Stále. Skákali sme na 103. poschodí mrakodrapu v Chicagu, na púšti, na pláži pri mori. Ja to tiež predsa potrebujem odfotiť na tie naše sociálne siete, pravda.

Martin: A naše karty hráme tiež často, napríklad v čakárni u doktora alebo vo vlaku.

Pomýšľate aj na trhy mimo Česka?

Martin: Pôvodne sme o tom premýšľali, ale administratívne a právne sa nám nakoniec veľmi nechce. Myslím, že toto je potrebné si vždy dobre premyslieť, či to za to človeku stojí, expanzia sa neurobí sama. Na polovicu hier máme návody preložené do angličtiny a občas hry niekto z Česka vyvezie ako darček, ale vyložene na trh do zahraničia teraz nemierime. Príde mi, že je v Česku ešte veľa ľudí, ktorí o nás nevedia a ktorých môžeme osloviť. Aj Miloš Zapletal nám pri stretnutí vyložene kládol na srdce, nech tradíciu hier nenecháme umrieť. Bola by to škoda. Cítime, že stále máme čo povedať a máme veľa práce tu.