Keď je učiteľka druhá mama

„Prežívala s nami naše dospievanie, prvé lásky aj starosti. Nesnaží sa nás prevyšovať. Je naša druhá mama.“ Takto popísali samotní žiaci Vyšší policejní školy a Střední policejní školy Ministerstva vnitra ČR v Holešove svoju učiteľku práva a kriminalistiky, keď ju pred tromi rokmi prihlasovali do celoštátnej súťaže Zlatý Ámos. Hana Pacíková vtedy vyhrala hlavnú cenu, ktorú udeľuje porota, aj detskú cenu, o ktorej rozhodujú sami žiaci. Dojatím plakala ona aj celá jej trieda.

Pamätáte si z vlastného detstva nejakú učiteľku alebo učiteľa?

Tú z prvej triedy, volala sa Marie Ondrušáková. Na takú kantorku nezabudnete. Ideálna osobnosť pre vstup dieťaťa do školského veku. Bola láskavá a vnímavá, využila naše talenty pri tvorbe učebných pomôcok, ja som jej napríklad maľovala rôzne postavičky na pracovné listy. Zapojila nás, pripadali sme si dôležití. Chcela som byť ako ona a približne v piatej triede som sa rozhodla, že budem učiteľka.

Nepýtam sa to náhodou, totiž vaši vlastní žiaci vás v prihláške do súťaže Zlatý Ámos popísali práve ako učiteľku, ktorú si človek zapamätá na celý život. Ako sa vám to podarilo, tušíte?

Ono to bolo dosť vzájomné. Maturovali práve v tom víťaznom roku 2015, mala som ich ako triedna od ich pätnástich do devätnástich rokov. Bola to pre mňa výnimočná trieda dvadsiatich deviatich osobností. Dodnes sme v kontakte, napríklad na každé moje narodeniny mi prinesú kytičku a oslavujú ich so mnou. Obdobie od pätnástich rokov do maturity je vek krásny, ale aj komplikovaný. Sme ľahkomyseľní, máme často jednoznačné a často unáhlené názory, ale máme aj dostatok energie meniť svet. Kto z nás starších toto nedokáže pochopiť, tak má podľa mňa zlú pamäť alebo sa hrá na niečo, čo nie je.

Chápem to dobre, že to boli puberťáci so všetkými excesmi, ktoré k tomu v tom veku patria?

Jasné. Aj keď mne práve veľmi zabrať nedávali.

To ma prekvapuje, viete, pôsobíte ako veľmi mierny človek. To by som práve tipovala, že pri takomto type učiteľa žiaci tie hranice skúšajú.

Nestávalo sa mi to. Neviem vlastne prečo, jednoducho si to nedovolili. Ťažko sa to vysvetľuje aj kolegom a možno ma kvôli tomu aj niektorí nemajú radi. Vždy som s každou triedou vyšla po dobrom, nemusela som napríklad ani zvyšovať hlas. Kolegovia ma aj podozrievajú, že žiakom všetko dovolím, ale tak to nie je. Jednoducho ich len rešpektujem. A tiež som si vždy hovorila, že keď niekto urobí v živote nejakú chybu, musí dostať šancu ju napraviť. Hlavne vtedy, keď je to vyvíjajúca sa mladá osobnosť. Žiaci u mňa mali vždy podporu. Ja som im verila a oni mne. Chodili za mnou aj s osobnými trápeniami. To bolo možno kúzlo nášho vzťahu.

Vy ste pôvodne učili v škôlke, ako ste sa odtiaľto dostali až ku kriminalistike?

V materskej škole som začala učiť hneď po maturite a vydržala som tam pätnásť rokov. Lenže keď sa po revolúcii začalo veľa materských škôl zatvárať, bolo to celkom krízové obdobie. Učiteľky prichádzali o prácu a ja som premýšľala, či neskúsiť niečo nové. Nebola som vyhoretá, ale už mi prišlo, že po pätnástich rokoch nastáva čas na zmenu. Mala som vtedy tridsaťšesť rokov a fyzicky som sa na to cítila, tak som to skúsila u polície.

A ako vám napadla práve polícia?

Z hesla Pomáhať a chrániť si dnes veľa ľudí robí dobrý deň, ale ja som vtedy vážne cítila, že chcem byť ľuďom prospešná. Lenže už asi po roku a pol služby, vtedy som bola v Zlíne, som zistila, že ma tak či tak viac zaujíma pedagogická činnosť. Využila som potom prvú príležitosť a začala učiť v Holešove v policajnej škole. Podmienkou bolo, že si diaľkovo doplním pedagogické vzdelanie. Bolo to trochu náročné obdobie, pretože som už mala deti, teda dve dcéry. A tretia dcéra sa narodila v roku 2002, nadelila som si ju k štyridsiatym narodeninám. A počas toho som diaľkovo študovala na vysokej škole.

V dvadsaťpäťročnej histórii učiteľskej ankety Zlatý Ámos ste jediná víťazka z policajnej školy. Je vaša výučba odlišná od toho, čo väčšina z nás pozná zo strednej?

Keď som nastupovala, kolegovia mi hovorili, že je jedno, či učím malé deti alebo veľké. A mali pravdu. V súťaži Zlatý Ámos sme síce so žiakmi zahrali scénku policajnej rekonštrukcie na mieste činu, ale klasická hodina takto úsmevná nie je . Vtedy sme prvoplánovo chceli predovšetkým zabaviť publikum. V skutočnosti vysvetľujem látku, píšeme písomky. Ale je pravda, že kriminalistika je možno pre žiakov záživnejšia už z podstaty. Napríklad aj preto, že televízia je plná krimi seriálov. Potom sú samozrejme žiaci sklamaní, že tá práca v reáli nevyzerá vôbec tak akčne. Ale zážitkové hodiny tiež mávame, v praktických zamestnaniach zaisťujeme stopy, robíme kriminalisticko-taktické metódy v špeciálnej učebni a podobne.

A odlišujú sa nejako žiaci, ktorí si sami vyberú štúdium na policajnej škole?

V triedach mám tretinu dievčat a zvyšok chlapcov, nie je to pol napol ako inde. Je pravda, že k nám prichádzajú tí, ktorí v polícii pracovať chcú, filtruje sa to vopred samo. Ale to neznamená, že sú dokonale vzorní. To by azda ani nešlo, sú to mladí ľudia v puberte. Nechce sa im učiť sa, niektorí aj majú problémy so správaním ako žiaci hocikde inde. My sme iná škola v tom, že ich za to predsa len prísnejšie postihujeme, predpokladá sa, že keď pôjdu do uniformy, musia mať disciplínu viac vrytú pod kožu.

Býva s nimi boj?

Mala som napríklad žiaka, ktorý mával celkom vážne problémy so správaním sa na internáte. Ale verila som mu. Vedela som, že je inteligentný, že má zmysel pre spravodlivosť, že dokáže byť férový. Nedávno sa mi prišiel, po všetkých tých rokoch, ukázať v uniforme hradnej stráže, pyšný. Ja som už vtedy vedela, že nemá zmysel ho hneď odsúdiť ako stratený prípad, že jednoducho určité excesy patria k veku. A naopak, že je potrebné ľudí podržať. Pokiaľ si to zaslúžia. Nie za každú cenu ich ťahať z problémov, ale dať im vedieť, že aj napriek chybám s nimi počítame. Ony tie chyby človeka väčšinou posunú ďalej.

Čo vám učenie dáva?

Neumožňuje mi starnúť, senilnieť. Veľmi rada s mladými ľuďmi debatujem o živote, zaujímajú ma ich názory, aké používajú technológie. Písanie textu je pre nich napríklad strata času, oni sa učia z mobilu, nafotia si stránky z učebnice a potom sa na ne pozerajú do telefónu. Keby mohli, ani ťaháky si nepíšu ručne. Pri vyučovaní máme ale mobily zakázané, tak to majú smolu (smiech). Pritom všetci vieme, že najlepšie sa človek naučil a zapamätal si učivo práve tým, že si to opisoval ručne ako ťahák. Mne napríklad mobily nevadia, napríklad keď potrebujeme okamžite nejakú informáciu dôležitú pre výučbu a nepoznáme odpoveď, jednoducho sa pozrieme do mobilu a ide sa hneď ďalej. Ale mladí sú jednoducho kvôli technológiám pohodlnejší a ubližuje im to. Môžu si síce všetko zistiť hneď, ale za hodinu si to už nepamätajú.

Aký má Zlatá Ámoska tip pre učiteľov?

Veľmi nerada by som vyzerala ako niekto, kto rozdáva múdrosti. Som vo svojej podstate skromná a neustále pochybujúca osoba, čo sa týka mojich vlastných kvalít. Myslím si však, že dnešná doba je veľmi rýchla a chceme po žiakoch okamžité výsledky. Ale to nie je možné a my si musíme počkať, hlavne v období, kedy dostaneme žiakov ako triedni učitelia v puberte a lúčime sa s nimi po maturite ako s dospelými ľuďmi. Nemôžu byť okamžite všetci bez rozdielu vzorní a jednotkári. To by bolo príliš jednoduché a jednotvárne. Chce to od nás učiteľov veľa trpezlivosti. Triedy hodnotíme podľa prospechu, je to tak nastavené, ale nie je to dobre. Má ísť o prácu s ľuďmi, máme sa zaoberať každým z nich individuálne. To chce veľmi veľa času a tiež chuti. Oboch máme my učitelia nedostatok a to ma mrzí. Keď si rodič uvedomí, koľko času strávi učiteľ s ich deťmi, malo by byť učiteľské povolanie dobre ohodnotené. Ale tiež je dôležité, aby ho robili ľudia, ktorí sú schopní žiakov kladne ovplyvňovať a mali k tomu patričné predpoklady a odhodlanie. Potom už len postačí k slušnej motivácii tiež zodpovedajúci plat.