Ako na zodpovedný šatník? Pomôže napríklad trik s tromi outfitmi, radí odborníčka na slow fashion

Móda a ekológia. Idú tieto témy vôbec dokopy?

To záleží predovšetkým na tom, ako chápeme módu. Ak vychádza z pravidelne sa meniacich trendov, veľmi udržateľná byť nemôže. Ale keď hovoríme o kvalitných kúskoch, ktoré vydržia v šatníku niekoľko sezón, tak môžeme mať zodpovedný šatník.

Čo to je zodpovedný šatník? Ako vyzerá?

Predstaviť si ho môžeme ako pyramídu. Jej spodné – najväčšie poschodie – tvoria veci, ktoré už máme a dookola ich používame. Nad ním je poschodie s oblečením, ktoré si požičiavame: napríklad šaty raz ročne na ples. Ďalšie je poschodie s oblečením, ktoré kúpime v second-hande alebo vymeníme v rámci swapu (akcia, na ktorú prinesiete nepoužívané veci a vymeníte ich za veci niekoho iného, ktoré sa vám hodia – pozn. red.). Nad tým je poschodie, ktoré si vytvoríme a ušijeme. Na poslednom a najmenšom poschodí potom veci, ktoré si kúpime. Ideálne od zodpovednej značky. Takýmto šatníkom predchádzame tomu, aby sme boli my ako zákazníci zavalení vecami, ktoré nepotrebujeme. A skládky zavalené tým, čo my už nechceme.

Takýto šatník má ale asi len málokto. Poďme na to od začiatku. Som bežný zákazník, ktorý nakupuje v odevných reťazcoch, ale uvedomujem si, že to nie je úplne udržateľné. Aký by mal byť prvý krok k zmene?

Aj nákupmi vo fast fashion reťazcoch si môžete vytvoriť relatívne zodpovedný šatník. Len je nutné si uvedomiť, aké veci naozaj potrebujete, a nenakupovať mohutne v zľavách alebo len na zlepšenie nálady. Tiež je dobré vyberať si kvalitné materiály. Teda uprednostňovať prírodné vlákna pred umelými. Prírodné materiály sa ľahšie rozložia a nezostanú po nás.

Každému sa asi niekedy stalo, že si kúpil niečo v zľave a nikdy si to neobliekol. Existuje nejaký trik, ako správne vyberať oblečenie?

Skúste si v duchu vybraný kúsok skombinovať do troch rôznych outfitov s kúskami, ktoré už máte doma. Keď si kúpite oranžový sveter a nič k nemu nemáte, bolo by nutné niečo dokúpiť. Tým pádom nemá v šatníku čo robiť.

Prečo nás tak uchvátili lacné obchodné reťazce? Niektorí tam nakupujú kvantá oblečenia, ktoré vo finále stojí veľa peňazí.

Práve tá nízka cena vám dovolí si toho kúpiť veľa a opakovane. Existuje štúdia, v rámci ktorej sa zisťovalo, prečo napríklad zákazníci niektorých lacných reťazcov nereklamujú tričko, ktoré sa po dvoch praniach zrazí. Ľudia hovoria, že je pre nich oveľa drahšie absolvovať cestu do obchodu, ako si kúpiť novú vec. To mi príde ako úplne šialený systém. Zoberte si, že košeľa je v takom obchode rovnako drahá ako náš obed, oboje môže stáť 10 eur, ale rozdiel medzi tým, akú dlhú cestu obidva produkty prešli a koľko ľudí sa podieľalo na ich výrobe, je diametrálne odlišný. Napríklad ten obed za 10 eur bude možno niečo bio eko lokálne zo záhradky, pricestuje to najviac zo susedného kraja. Ale bavlna na tričko pochádza z Číny, utkaná je v Bangladéši alebo v Barme, potom to putuje k nám. Vo chvíli, keď to nechceme, tak to vyhodíme a tričko ide smerom na východ do Pakistanu nebo do Indie. Ale aj tak skončí najskôr na skládke.

Pre predstavu – vyhodené odevy by zaplnili každú sekundu jedno nákladné auto, za deň 1,5 mrakodrapu Empire State Building, či za rok operu v Sydney. Textilného odpadu je jednoducho veľa.

Škoda, že na visačke je len cena a nie aj táto náročná cesta po svete.

Povedala by som, že 90 percent ľudí to ani nezaujíma. Dôležitá je pre nich možnosť kupovať si stále nové a nové oblečenie. Do obchodov sa priváža tovar niekoľkokrát týždenne a potom ho tam stačí len znovu rozvešať, dať do popredia kúsok, ktorý ležal vzadu v regáli, a vzbudí to vo vás pocit, že ho nutne musíte mať.

Prečo? Čo ma k tomu núti?

V súčasnosti vás ovplyvňujú sociálne siete. Odfotíte sa v niečom a potom už si rovnaké oblečenie nechcete zobrať znovu, pretože vás v ňom už ľudia videli. Podľa prieskumu jedna z troch Britiek považuje oblečenie, ktoré na sebe mala iba dvakrát, za staré. A druhý aspekt je, že lacné oblečenie je vyrobené lacnými metódami, takže si musíte ísť kúpiť nové, pretože predsa nechcete nosiť vyťahané tričko s pretočenými švami.

Veľa výrobcov sa aktuálne pýši certifikátmi, ktoré zaručujú napríklad používanie bio bavlny, alebo férovo platenú prácu zamestnancov. Do akej miery im to môžeme veriť a ako veľmi ide len o green washing, teda snahu vyzerať ekologicky?

Často je to klamanie, ktoré funguje napríklad tak, že na ceduľkách, ktoré udávajú miesto výroby, je uvedené posledné miesto, kde bol prišitý posledný komponent. Napríklad pri džínsoch, že zips bol našitý v Portugalsku. A my naraz získame pocit, že sme si kúpili takmer lokálne vyrobený produkt. Takýmto formám greenwashingu je ťažké sa vyhnúť. Pomôže ale napríklad aj to, keď sa pozrieme, či ide o certifikát od nezávislých organizácií, alebo o certifikát, ktorý si vymyslel odevný reťazec. Keď je na certifikáte informácia, že firma šije z biobavlny, skontrolujte, či jej tam je aspoň 50 percent, nie len pár percent a zvyšok tvorí polyester.

Greenwashing je termín anglického pôvodu zložený z termínov green a whitewash. Oxfordský slovník greenwashing definuje ako dezinformáciu šírenú organizáciou za účelom prezentovať environmentálne zodpovedný verejný obraz o sebe.

Zdroj: Wikipedia

Propagujete prírodné materiály. Sú ale naozaj riešením? Veď bio bavlna má obrovské nároky na vodu a pôdu, pri získavaní merina či kašmíru často dochádza k neetickému zaobchádzaniu so zvieratami…

Je to dvojsečné. Keď sa budeme rozprávať o alpake, merine, kašmíre, teda o luxusnej vlne, mal by sveter stáť napríklad 200 – 250 eur, to je reálna cena. Niet divu, že je taký vzácny – na jeden sveter je potrebná vlna z troch až piatich kôz. Aj keď je kvalitný kašmír stále drahý, stáva sa čím ďalej rozšírenejším materiálom a so stúpajúcim dopytom rastie aj ponuka. Po Mongolsku sa tak preháňajú stále väčšie stáda kôz, ktoré nielen trávu spásajú, ale vytrhávajú ju aj s korienkami, a prispievajú tak k rozširovaniu púšte. Práve na cenu je teda dobré sa pozrieť. Tá vám napovie, aký podiel kašmíru asi môžete očakávať a ako bol získaný.

Bavlna v rozsahu, v akom je dnes pestovaná, je veľmi neekologickou surovinou s veľkou spotrebou vody a pesticídov. Ako odpoveď na problémy bavlny sa v posledných rokoch vynára takzvaná bio alebo tiež organická bavlna. Proces pestovania a spracovania nie je toxický, a rovnako ani výsledný produkt. Ani bio bavlna však nie je svätý grál textilného priemyslu. Aj keď sa môže zdať, že je všadeprítomná, z celosvetovej produkcie tvorí iba percento.

Na kašmírový sveter za 250 eur nemám. Ale ten za stovku s prímesou polyesteru si môžem dovoliť. Je zlé, že si ho kúpim?

V množstve oblečenia je prímes polyesteru, akrylu, nylonu a takéto zmesi sa už nedajú recyklovať. Veľké množstvo oblečenia sa vyrába zo zmesí vlákien. Napríklad môžeme mať doma rifle vyrobené z bavlny s prímesou elastanu alebo kabát z vlny s prímesou polyesteru. Takéto zmesi sa všeobecne ťažko recyklujú a vo väčšine prípadov je to v podstate nemožné.

Čo je teda najlepší a najudržateľnejší materiál, ktorý si môžeme kúpiť?

Je to tencel, materiál z eukalyptu. Eukalyptus spotrebuje málo vody, je ľahko obnoviteľný. Za ním je potom konope či ekoviskóza, ktorá je kompostovateľná a rozloží sa do troch mesiacov.

Čo napríklad v poslednom čase obľúbený bambus?

To je celkom problematické vlákno. Rýchlo rastie, potrebuje málo zavlažovania, ale jeho spracovanie je veľmi chemicky náročné. O udržateľnom vlákne sa pri bambuse nemôžeme baviť.

A čo tá bio bavlna, ktorú sme už načali?

Je určite lepšia ako konvenčná bavlna už len preto, že sa pestuje v iných klimatických pásmach. Viac tam prší a nemusíte zavlažovať iba umelo. Nepoužívajú sa chemické zložky, ale iba prírodné. Problém s konvenčnou bavlnou je ten, že sa pestuje v obrovskom množstve. Potrebujete veľkú plochu, veľa vody, veľa pesticídov a ľudí, čo to budú striekať. Skôr ako bavlnu by som uprednostnila iné materiály.

Takže vaša rada pre nakupovanie znie: vyberať prírodné materiály a nakupovať v menšom množstve?

Slow fashion nie je opak fast fashion. Slow fashion je o zmene prístupu k nakupovaniu. Mať oblečenie rád, opraviť, ak sa zničí, ak ho už nenosím, darovať ho niekomu. Poriadne si všetko rozmyslieť, kým si niečo kúpim. Ja si napríklad píšem wishlisty kúskov, ktoré by som v daný rok rada zaradila do šatníka a tie potom hľadám. Najskôr v sekáčoch a ak sa mi nepošťastí tam, zájdem do obchodu..

Zmení sa niečo, keď prestanem nakupovať vo fast fashion reťazcoch?

Nie. Veľké reťazce si to ani nevšimnú. Ale zmenu môžem urobiť, keď začnem nakupovať u menších značiek, ktoré sú udržateľné. Podporím ich výrobu, ich myšlienku. Dám im slovo. Čím viac ľudí sa pridá, tým skôr budú môcť opravovať nastavenie podmienok práce u ľudí z krajín tretieho sveta alebo podmienok, ako sa vyrába. Nie je teda dôležité vybrať si miesta, kde NEBUDEM nakupovať, ale tie, kde nakupovať BUDEM.

Po revolúcii nás očarila dostupná móda. Máte pocit, že sa teraz prístup Čechov aj Slovákov k oblečeniu mení?

Rastie počet ľudí, ktorí by boli ochotní kúpiť si udržateľný produkt. Ale od ochoty ku skutku je ešte dlhá cesta. Prevažuje to, že nevieme, ako a kde tie veci hľadať a čomu veriť. To sa vraciame ku greenwashingu, ktorý je všadeprítomný.

Ste zakladateľkou českého Slow Femme magazínu pre ženy, ktorý sa venuje pomalej móde. Prečo magazín vznikol?

Bola za tým potreba rozprávať o veciach viac komplexne a do hĺbky. Neexistuje tu ucelenejšia platforma, ktorá by sa témam pomalej módy a udržateľnosti venovala. A k tomu sme chceli urobiť pekné miesto na internete. Naše čitateľky vždy vyzdvihnú grafickú podobu webu, je to pre ne taká pekná izbička, kam sa rady zatvoria a spoločne diskutujú o téme.