Vysvedčenie je len skratka
Veľmi sa mi páči prirovnanie, že vysvedčenie je niečo ako tweet alebo smska. Viac-menej verne opisuje výsledky, ale kvôli svojej stručnosti nemá šancu obsiahnuť poskytované informácie do hĺbky a výsledná známka je kombináciou mnohých faktorov. Rodičia sa často upínajú na vysvedčenie ako na niečo fatálne, jeho skutočným cieľom je však informovať dieťa aj rodičov o tom, v čom je dieťa dobré, čo mu ide horšie, kde mu chýbajú znalosti, motivácia, ako sa mu darí v porovnaní s ostatnými spolužiakmi. Nič viac a nič menej. Vysvedčenie by pre rodičov nemalo byť prekvapenie, tí, ktorí sa o výsledky svojho dieťaťa priebežne zaujímajú, s deťmi hovoria, sotva ním môžu byť prekvapení.
Nevyhrážajte sa
Odborníci radia dieťa nestresovať a nevyhrážať sa mu, ale naopak, pomôcť mu, aby už zlé známky neprinieslo. Vlastne by sme nikdy nemali hovoriť nič, čo nemyslíme vážne, a to platí aj pre iné situácie, nielen pre vysvedčenie. Lebo dieťa, najmä malé, berie všetko doslova. Veď si len predstavte, ako by vás vydesili vety: „So štvorkou domov nechoď! Ak tú písomku zase pokazíš, tak mi radšej nechoď na oči.“ Môj otecko mi azda pri každej dvojke hrozil, že potom bude na mňa čakať otrocká práca v bani, čo bolo úplne absurdné, veď pokiaľ viem, tak baníci takým spôsobom snáď nepracovali už ani v Rusku. Ako rodičia by sme sa teda mali zamyslieť nad tým, čo nás ako deti trápilo v súvislosti s vysvedčením. Ako sa nám stalo, že hoci všetko vyzeralo dobre, ale po dlhšej chorobe sme si už známku nestihli opraviť a vysvedčenie zdobila nepekná trojka či štvorka. Aj také veci sa stávajú. Ale život ide ďalej a každé dieťa za svoj školský život dostane vari dvadsať vysvedčení, a je len ťažko pravdepodobné, že zo všetkých budú rodičia nadšení. Chyba je predsa príležitosť na zmenu, a nie zámienka pre trest.
Neporovnávajte
Vyvarujte sa tiež porovnávaniu dieťaťa s jeho úspešnejšími súrodencami či kamarátmi. Každé dieťa je iné, má iné schopnosti, inú povahu a napokon aj inú výchovu. Preto porovnávanie jedného dieťaťa s druhým nie je vôbec fér. Veta: „To tvoju sestru mali v škole radi, tá sa snažila, ale ty, ty si jednoducho nemehlo, ktoré nikdy nič nedokáže,“ môže zapríčiniť nielen nedostatok sebavedomia (a kto si neverí, do ničoho sa nepustí, takže ani uspieť nemôže), ale dokáže zasiať aj celoživotnú nevraživosť medzi súrodencov. A súrodenecké vzťahy by nemali ovplyvňovať príkre súdy vyslovené v afekte.
Vysvedčenie nie je koniec sveta
Detský psychológ Václav Mertin v jednom texte o vysvedčení napísal: „Vysvedčenie nie je rozsudok nad dieťaťom, ale informácie o tom, ako sa mu podarilo zvládnuť požiadavky školy, ako sa učiteľom podarilo naučiť ho látku a ako sa rodičom podarilo vytvoriť mu podmienky na prácu.“ Každá situácia sa dá napraviť, najhoršie však je, keď sa dieťa bojí ísť domov, pretože vie, že sa málo snažilo a známky nie sú také dobré, ako si rodičia predstavujú. Niekedy je strach taký veľký, že dieťa koná skratovo, utečie z domu, či dokonca chce spáchať samovraždu. A za to predsa ten papier vôbec nestojí… Vysvedčenie je totiž do istej miery aj správou o tom, ako sme sa o dieťa zaujímali, ako sme mu v uplynulom polroku pomohli, keď mu niečo nešlo, ako sme sa mu venovali.
Psychoterapeut PhDr. Jaromír Matoušek na serveri „Šanca deťom“ opisuje rodiny podľa domácej atmosféry. Najhoršie sú na tom podľa neho deti ambicióznych rodičov, ktoré, aj keď sa učia výborne, nikdy nemôžu splniť nároky na ne kladené. Ak patríte k týmto rodičom, zamyslite sa nad tým, či prílišné nároky nie sú na škodu, či si výsledkami svojho dieťaťa len neplníte sny, na ktoré ste sami nestačili.
Z hľadiska detského vývoja je najhoršie, keď sa búrka v podobe rodičovského lamentovania a kriku preženie, všetko sa vráti do starých koľají a čuduj sa svete, za pol roka sa situácia zopakuje. Z hľadiska dieťaťa ide len o to, aby „prežilo“ niekoľko hodín či dní nepohody a na pár mesiacov je zasa pokoj. Nič sa nezmení a zo situácie sa vôbec nepoučí. Ak však s dieťaťom situáciu rozoberieme a vypočujeme si jeho názor, prečo k tomu došlo, a tiež jeho návrhy riešenia, potom môžeme spoločne urobiť veľký kus práce, ktorý bude na budúcom vysvedčení určite vidieť.
Čo robiť? Pomáhať.
„Ak teda vaše dieťa prinesie domov vysvedčenie so zlými známkami, nič mu nevyčítajte, nekričte naňho ani ho neodsudzujte. Oceňte na vysvedčení to, čo oceniť možno. Ak ste naozaj nahnevaní, nechajte si na reakciu čas. Potom sa pokúste spolu s dieťaťom nájsť príčiny neúspechu, zistite, či nepotrebuje pri učení nejakú pomoc, a spoločne si naplánujte dosiahnuteľné ciele pre budúci školský rok,“ odporúča neurológ Martin Ján Stránský. Dieťa by malo vedieť a vidieť, že aj keď s jeho výsledkami nie ste spokojní, máte úprimnú snahu mu pomôcť. Ako rodičia by ste mali počas rozhovoru prísť na to, čo bolo príčinou zlých známok ‒ nepochopenie učiva, lajdáctvo, zlý odhad situácie, chybné naplánovanie atď. Lebo s dieťaťom tvoríte tím ‒ zlé známky nie sú len záležitosťou dieťaťa. Ako kedysi povedala moja dcéra: „Tentoraz sa to, mami, nepodarilo. Budeme musieť na tej slovenčine ešte viac zapracovať.“ Nejde o každodenné doučovanie, ale skôr o záujem, ktorý dieťaťu venujeme, ako sme pripravení mu pomôcť, keď sa dostane do problémov, a či o jeho problémoch vôbec vieme.
Odmena ‒ zakaždým, alebo len za dobré výsledky?
Názory na odmeňovanie detí sa líšia. Podľa ankety uskutočnenej ČSOB v minulom roku zhruba tretina rodičov nepovažuje peniaze za správnu odmenu za vysvedčenie, a tí, ktorí ich za správnu odmenu považujú, odmenia deti 100 až 300 korunami. Rodičia však často volia aj iné formy odmeny ‒ spoločný obed, výlet, návštevu aquaparku či zoo. Na jednej strane deti by sa mali naučiť poznať hodnotu vecí a peňazí, na druhej strane ich v dospelom veku nikto nebude chváliť a odmeňovať za výsledky, preto by sa vysvedčenie nemalo zvrhnúť na finančnú transakciu. Veľmi pekná je tradícia ísť darček za vysvedčenie kúpiť spoločne s dieťaťom, malo by to byť niečo, čo ho poteší, čo si želá, nie to, čo si ako rodičia myslíme, že by malo dostať. Ak to spojíme s obedom alebo návštevou kina, pekne strávime spoločný čas. Viac než konkrétne známky by sa totiž mala oceniť a odmeniť snaha dieťaťa, lebo práve tá sa mu neskôr v živote bude hodiť oveľa viac než to, či mal v piatej triede z matematiky jednotku alebo dvojku.
Ak ste však dieťa motivovali odmenou, na ktorú kvôli horším výsledkom nedosiahlo, nedávajte mu ju. Môžete sa však spoločne vypraviť napríklad na výlet či podniknúť inú aktivitu, ktorá dieťa poteší. Detstvo je vlastne tréning na dospelosť. Ak teda dieťa zbiera dobré známky iba pre vidinu darčekov či ľahkého zárobku od starých rodičov, je to zle. Veď do práce nechodíme len kvôli výške platu, ale aj preto, že nás baví.
Čo je pre život dôležité
Z literatúry aj vo svojom okolí poznáme veľa schopných a úspešných ľudí, ktorým sa v škole nedarilo. Školské známky totiž nie sú kritériom úspechu v živote. Dôležitá je motivácia, záujem o nové informácie, úsilie, pozornosť, ale aj výber vhodného povolania. Ak sa dieťa snaží, ale v škole sa mu napriek tomu dlhodobo nedarí, je dobré zvážiť, či od neho nechceme niečo, čo je nad jeho možnosti.
Rada na záver: Dieťa by malo vedieť a cítiť, že ho máme radi preto, že je naše, a nie preto, že sa dobre učí.
Kontakty
Deti sa môžu so svojimi problémami obrátiť na linku detskej istoty ‒ telefón: 116 111. Funguje nonstop a bezplatne.
Rodičia môžu zavolať na tzv. rodičovskú linku
na tel. číslach 840 111 234 a 606 021 021 alebo sa obrátiť na poradňu na adrese: pomoc@rodicovskalinka.cz.
