Poznáte Adama Ondru, najlepšieho českého lezca a zároveň najlepšieho lezca sveta? Nedávno mi na Facebooku vyskočilo video, kde liezol po skale uprostred opustenej prírody. Len on a ticho. A ja som si naraz spomenula, že keď som bola malá, tiež ma lezenie po malej, umelej stene v parku bavilo.
Prehovorila som partiu chalanov, ktorí chodia „na stenu“ každý týždeň, aby ma zobrali so sebou. Nadšene som si požičala lezečky, chalani natiahli lano a že začneme. Lenže tí už boli na stene skúsení a trasy, ktoré vytýčili, som nemala šancu zvládnuť. Hore som vyliezla len raz, keď som si vymyslela vlastnú trasu, ktorej sa smiali – a inak mi to veľmi nešlo.
Nerada sa vzdávam a druhýkrát som už na to šla inak. Prehovorila som pár kamarátok, ktoré mali s lezením rovnaké skúsenosti ako ja – žiadne, a zobrali sme si inštruktora. A čuduj sa svete – chodíme každý týždeň. Čo nás na lezení tak chytilo?
Ani vám nepripadá, že športujete
Aj keď rada športujem, rada behám, korčuľujem, jazdím na bicykli, niekedy stačí predstava toho, ako sa pri tom potím, ako už nemôžem, a nechce sa mi. Viem, že nakoniec som vždy rada, že som išla, ale trvá mi, kým sa prehovorím. Zato na stenu sa teším vždy. Ono vám totiž ani nepripadá, že športujete.
Lezenie na stene? Sranda a zábava. Najskôr vymyslíte trasu, potom ju skúšate vyliezť a nakoniec sa za odmenu necháte spustiť dole. Posúvate sa rýchlo a vždy máte radosť z toho, kam vyleziete.
Začínate väčšinou na boulderi – nízkej stene s mnohými chytmi, na ktorých sa začiatočníci učia základy a skúsenejší potom zlepšujú techniku. Vymyslíte tam ako jednoduché trasy, tak aj tie náročnejšie. Na stene už potrebujete parťáka na istenie a leziete po vytýčenej trase nahor.
Ale či už leziete tam, alebo tam, vždy odchádzate spokojní. Začiatočník, ktorý zvládne ľahkú trasu, z nej bude mať rovnakú radosť ako skúsený lezec, ktorý prvýkrát zvládol tú náročnejšiu. Každý si totiž nájde to svoje, z čoho bude mať radosť.
Dobrá správa – začať liezť môže ktokoľvek. Aj „rekreační športovci“
Mala som strach, že keď nechodím do posilňovne, nemám namakané ruky ani nohy – som „obyčajný“ smrteľník, ktorý si občas chodí zabehať, občas na jogu, občas na korčule alebo bicykel, nebudem mať na stene šancu.
Najskôr sa lezie hlavou, potom nohami a až nakoniec rukami. To je zlaté pravidlo lezenia.
„Namakaní chlapci z posilňovne? Často bývajú úplne mimo. Zato dievčatá, ktoré nemajú toľko sily, dobre stoja nohami, a to je dôležité,“ potešila ma inštruktorka hneď na prvej lekcii. Prvé pravidlo lezenia totiž je, že najskôr si musíte trasu vymyslieť, potom tam postaviť nohy a až nakoniec ruky.
Tí, ktorí majú viac sily v rukách, sa často kŕčovito chytia a pri lezení automaticky používajú hlavne ruky. Na stene sa potom musia naučiť využívať špecifickú silu v prstoch a predlaktiach a silu v nohách. Preto máme my „netrénovaní“ trochu výhodu – tú silu v rukách jednoducho nemáme, tak automaticky používame aj nohy.
Liezť môže ktokoľvek – aj keď je niekto menší alebo slabší, aj keď má niekto viac kíl, nemusí sa toho báť. Každý si nájde svoju cestu, ako to vylezie.
Stačí tričko a legíny. Zvyšok si požičiate na mieste
Čo potrebujete na lezenie? Lezečky, sedák, lano – a začiatočníci inštruktora. Ten vás naučí nielen liezť, ale taktiež si osvojiť pravidlá bezpečnosti pri lezení. Je však zbytočné chodiť hneď do obchodu a všetko vybavenie si kupovať. Pri každej stene je požičovňa, kde sa o vás postarajú.
Často aj tí, ktorí chodia liezť každý týždeň, si vybavenie požičiavajú. Prvou vecou, do ktorej po čase investujú, sú lezečky alebo lezecké topánky. Tie by sa totiž mali nosiť naboso – a do tých z požičovne sa vám často naboso nechce.
Začiatočníci potom na stene potrebujú aj inštruktora. Väčšinou stačí zavolať tam, kde to máte najbližšie, zistiť, či tam môže človek len tak prísť alebo je lepšie si hodinu zarezervovať – prípadne či robia kurzy pre začiatočníkov. A uvidíte, čo vás vyjde najlepšie.
Na koľko to vyjde?
Za vstup na stenu, požičanie všetkého vybavenia a inštruktora zaplatíte cca 20 – 30 eur.
Lezecké steny sú takmer v každom meste. Na prvýkrát tak stačí si objednať inštruktora, zobrať legíny a tričko a vyraziť.
Máte strach, že budete mať strach? Nie je dôvod
Je pravda, že strach z výšok môže byť trochu limitujúci, ale podľa inštruktorov sa dá odnaučiť. A divili by ste sa, koľko lezcov strach z výšok naozaj má. Prečo teda lezú?
„Pri lezení vás vždy istí človek, na ktorého sa môžete spoľahnúť. Sama by som povedala, že strach z výšok trochu mám, ale keď to nakoniec vyleziem, prekonám sama seba. A o to viac ma to nakopne a motivuje. Ale pokiaľ je pre niekoho strach naozaj limitujúci, môže ‚len‘ boulderovať, pretože tam sa do výšky nelezie,“ priznáva inštruktorka.
Takže pokiaľ máte strach, že budete mať strach, skúste to a uvidíte. Možno milo prekvapíte sami seba.
Ako skúsenejší môžete vyraziť do prírody. Na ferratu alebo priamo na skalu
V lezení sa neustále posúvate. Keď vás v lete omrzí uzatvorená hala, môžete vyraziť do prírody. Najlepšie je začať ferratou, teda dopredu pripravenou trasou.
Výhodou ferraty je, že sa vždy máte kde chytiť – je tam natiahnuté lano – a vždy máte kam stupiť, pretože v miestach, kde prirodzená cesta chýba, sú pripravené stúpadlá. Tie jednoduchšie pripomínajú horské turistické trasy s niekoľkými rebríkmi, tie náročnejšie bývajú priamo na skalách, kde sa celý čas precvakávate karabinkami po natiahnutom lane a striedajú sa rebríky s traverzami. Rozhodne však počítajte s tým, že potrebujete náročnejšiu výbavu.
Tí najskúsenejší potom môžu vyraziť priamo na skalu. Tam už ste na všetko sami, ale keď vyleziete až hore, ten výhľad, kľud a samota rozhodne stoja za to.
Ako teda začať s lezením?
- Nájsť si najbližšiu lezeckú stenu a prehovoriť pár priateľov, aby do toho išli tiež.
- Rezervovať si inštruktora.
- Zbaliť tričko, legíny, uterák – a prísť. Vlastnú výbavu si zaobstaráte až po tom, keď vás tento šport naozaj chytí.
Pre mňa je stena ideálny „mestský“ šport. Prvé dve lekcie pre mňa boli náročnejšie. Musela som zistiť, ako sa správne používajú ruky, ako nohy. Ale potom som sa začala rýchlo zlepšovať. Vždy s dievčatami lezieme inú trasu a baví ma to. A náš cieľ? Predsa dobehnúť – a predbehnúť tých chalanov, čo sa prvýkrát smiali mojej vymyslenej trase. :-)
