(Rozhovor vznikol v roku 2019 a pre jeho veľký úspech sme sa ho rozhodli si znovu pripomenúť. Všetky časové údaja boli aktualizované podľa dátumu opätovného vydania.)
„Keď som bola malá, bolo úplne prirodzené, že do vinohradu chodili pracovať celé rodiny, od najmenších detí po prarodičov. Ako sme rástli, pribúdali nám doma povinnosti, najskôr sme len zbierali orezanú révu, na ktorej sme si opekali špekáčiky, potom už sme aj viazali vinice a podobne. V septembri, keď je práce najviac, sa vždy vo vinohrade stretla celá rodina a priatelia, pracovalo sa… a potom hodovalo. Sú to moje najkrajšie spomienky z detstva. A chcela som to tak aj pre svoje deti. No a môj muž to mal úplne rovnako,“ popisuje Ria Zelisková, prečo sa s manželom, ktorého pozná odmalička, rozhodli založiť si vlastné rodinné vinárstvo.
Ria Zelisková alias Vinárova žena
Narodila sa v roku 1989 v Bratislave. Vyštudovala marketingovú komunikáciu. Bakalárske skúšky už skladala tehotná, v roku 2013 odišla na materskú, z ktorej sa doteraz nevrátila. Narodilo sa jej postupne päť detí. Vinárstvu Zeliska sa spolu so svojím mužom a vlastne aj deťmi venuje už štrnásť rokov, každý rok sa rozrastajú o hektáre vinohradov aj o objemy vyrobených vín. Aktuálne majú deväť vinohradov a plánujú naplniť okolo desaťtisíc fliaš vína.
Poznať ju môžete z Instagramu ako @vinarovazena.
Ako vyzerá bežný deň v živote vinárov? Znamená to vstávať o štvrtej ráno? Mať spálenú pokožku a boľavý chrbát?
Záleží na tom, aké je ročné obdobie. Zima je taká pomalšia, postupne sa začína rez vinohradu. Ale v mraze to zvládnete len tak na tri hodiny denne, zvyšok dňa strávite v pivnici, kde sa staráte o mladé vína. Jar je veľmi nevyspytateľná, ja sama ju nemám vôbec rada. Vlani napríklad prišli nečakané mrazy a spálili prvé výhonky. Potom sa kvôli klimatickej zmene úplne nečakane oteplí, vinohrady doslova zdivejú a my sa už nezastavíme. Takže v lete môj muž naozaj vstáva ráno tak pred piatou a pracuje, pokiaľ nie je neznesiteľné horko. Na obed sa príde domov schladiť, v podvečer sa vráti do vinohradu a pracuje do tmy. Spálený a boľavý chrbát samozrejme má.
A jeseň?
Kapitola sama o sebe! (smiech) To sa s mužom vidíme vážne len máličko. Pri oberačkách si ho preto vždy uchmatnem pre seba do dvojice, aby sme sa mohli aspoň tam chvíľku porozprávať. Na jeseň sa inak často vracia domov až vtedy, keď ja aj deti spíme. Málokedy sa podarí, že sa stretneme večer všetci doma, ale sem-tam áno. To si potom otvoríme fľašu nášho vína, rozprávame sa alebo hráme scrabble. Ale nie vždy je to taká romantika, občas sme síce obaja večer doma, ale aj tak sedíme za počítačom a pracujeme.
Keď ste rozbiehali vlastné vinárstvo, zakladali ste si s manželom aj rodinu… Nebolo to tak trochu hektické?
No, bol to náročný život, zo začiatku sme vinárstvo ťahali popri normálnej práci a štúdiu, potom sa začali rodiť deti… Môj muž chodil z práce, živil sa ako marketingový manažér v jednej veľkej firme, až večer, a potom až do tmy ešte robil vo vinohrade. Víkendy s nami síce trávil, ale inak nám doma veľmi chýbal. Ale on si skrátka plnil sen: staral sa o vinohrad vedľa svojho otca už odmalička a stále viac a viac ho to fascinovalo, nemohol si pomôcť, potreboval vyrábať vlastné víno, prezentovať ho ľuďom v pivnici… Jeho nadšenie aj napriek tej dvojitej drine len rástlo a nápady pribúdali, tak sme sa rozhodli naozaj veľmi zariskovať: Odišiel z tej pôvodnej práce úplne. Nevedeli sme, či nás víno uživí. Povedali sme si, že po pol roku uvidíme, a keď to nepôjde, jednoducho sa vráti do normálnej práce. Zatiaľ to našťastie nebolo treba.
Už tretí rok sa vám darí živiť len výrobou vína, každoročne ho vyrobíte viac, vinohradov si tiež prenajímate viac… Čo zafungovalo?
Hlavne náš marketing, degustácie a špeciálne eventy. Nie je to len o výrobe a predaji vína, zákazníkov láka celý náš príbeh, náš životný štýl. Poznajú naše tváre, prácu, vidia na blogu a sociálnych sieťach, ako sa o vinohrad staráme celá rodina.
Vy zastávate práve tú marketingovú rolu: propagujete vinárstvo na blogu a sieťach, organizujete ochutnávky. Ako to všetko zvládate s tromi deťmi? Bol to cieľ od začiatku, nebyť len “na rodičovskej”, alebo sa to prosto deje živelne?
Ja nemám pocit, že by to bolo s tromi deťmi nejako náročné. Sú dokonalá trojka, možno je to ľahšie, ako keby som mala doma len jedno dieťa, pretože to sa logicky bez súrodencov nudí. Deti s nami chodia do vinohradov a tam sa jednoducho hrajú. Keď je to potrebné, už chápu, že musím sedieť pri počítači a pracovať a ony prosto sedia vedľa na koberci a hrajú sa. Mne taký život vyhovuje, len na materskej by som sa nudila. Nie som typ, čo by rád chodil na ihrisko, nelákajú ma materské centrá. Stačí mi krik vlastných detí, nepotrebujem počúvať ešte krik cudzích. (smiech)
Sama ste do vinohradu chodili odmalička a to isté robíte aj so svojimi deťmi. Ako tu vlastne môžu deti vo veku jeden až šesť rokov pomáhať?
Ešte sú malé, ani by som to zatiaľ nenazvala pomocou, ale skôr výučbou. Stoja pri nás, pýtajú sa, čo to robíme. My ukazujeme a vysvetľujeme. Keď chcú, zadávam im úlohy, napríklad zbierať orezanú révu. Tiež milujú oberačku, dostanú do ruky nožnice a strihajú strapce hrozna. Ale vydrží im to aj tak len chvíľku. Skôr len tak zbierajú kvietky a kamienky a pozorujú všetko okolo. Ešte sú malé, aby zvládli niečo robiť systematicky, a my ich nikdy nebudeme nútiť, aby sme im to celé naše vinárčenie neznechutili.
Vinohradníctvo je nevyspytateľná práca, závisí na mnohých neovplyvniteľných veciach. Aký je najväčší strach vinára? Príroda? Konkurencia? Byrokracia?
My vždy hovoríme, že pokiaľ nie je hrozno pod strechou, môže sa stať čokoľvek. Rok čo rok bojujeme s divokou zverou, chorobami vo vinici, keď je búrka, desíme sa krúp. Raz sa nám stalo, že nám deň pred plánovanou oberačkou niekto celú úrodu ukradol. No keď je už všetko v pivnici, sme pokojnejší. Sem-tam sa stane, že sa nejaké víno nepodarí, ale to sa dá nejako opraviť. Sme optimisti, zatiaľ sa nám darí každú ťažšiu situáciu nejako vyriešiť. A konkurenciu nevnímame negatívne, naopak, vinári sú naši kamoši, motivujú nás, pomáhame si. Nám sa vážne darí, tak nemám potrebu sa porovnávať s inými, závidieť.
Vinárok je menej ako vinárov. Kamarátka vinárka mi vysvetľovala, že je to jednoducho aj preto, že je to fyzicky príliš náročná práca. Súhlasíte? Čo je najťažšie pre vás?
Je to pravda, je to fyzicky veľmi ťažké. Už len samotný zber, teda zdvíhanie a prenášanie ťažkých prepraviek s hroznom. Nasleduje ťažká práca v pivničke, prekladanie objemných demižónov, prístrojov, debien. V čase oberačky manžel často nachodí okolo 25 tisíc krokov, o tom sa mi ani nesníva, že by som to zvládla. A potom je druhá časť práce, vinohradníctvo. Niektoré práce si užívam, ale také prekopávanie zeme naozaj rada nemám.
A je pre vás niečo naopak ľahšie ako pre vášho muža?
Niektoré práce mi idú naozaj lepšie a rýchlejšie, napríklad viazanie vinohradu alebo aj oberanie hrozna. Vždy frflem, prečo je taký pomalý (smiech). Bude to ale zjavne stavbou rúk, moje sú menšie a práca s nožnicami alebo špagátikmi mi ide ľahšie. A tiež skoro výhradne robím PR a marketing. Ale skôr preto, že na to mám skrátka z nás dvoch viac času. Môj manžel svojho času na marketingovom oddelení jednej firmy pracoval a bavilo ho to, ale v tom našom biznise už na to nemá kapacitu a je to moja záležitosť. Vo všeobecnosti to ale doma máme tak, že na všetkom robíme spolu, pomáhame si, dokážeme sa zastúpiť. Ako vo vinohrade, tak v marketingu. Ja vymyslím, pripravím event, ale keď je to mimo mesto, degustáciu už riadi muž. A keď je to naopak naša špeciálna dámska degustácia, aspoň mi pomôže nanosiť všetky bedničky s vínom a pomôže pripraviť historickú pivnicu. A naše deti to stále pozorujú, že si takto pomáhame.
K tým dámskym ochutnávkam sa chcem vrátiť, to je taká vaša špecialita. Prečo ste to začali robiť? A ako sa líšia od klasickej degustácie?
Začala som organizovať degustácie pre ženy, apriori matky, pretože mi mnohé písali, že by veľmi rady ochutnali naše víno. A my sa prezentujeme hlavne na Dňoch otvorených pivníc, čo je akcia, na ktorú sa matky od svojich detí nemajú ako dostať. A tak som vymyslela eventy, ktoré sú časovo dostupné aj pre ne. Aby si mohli odskočiť a užiť si večierok naplno. Väčšinou príde partia kamarátok, ktoré celý večer prekecajú a ja si od nich musím slovo doslova kradnúť. Je to úplne iné ako degustácie s mužmi, tí ticho sedia a počúvajú výklad. So ženami je to živelnejšie.
Sú mladí vinári, instagram, blogy a podobný spôsob PR nejakou novou vlnou vo vinárstve? Robíte to inak ako staršia generácia?
Samozrejme. Pokrok musíte sledovať. Na instagrame budujem našu značku dva roky a vidím posun, osemdesiat percent našich zákazníkov je odtiaľ. Ale vo všeobecnosti nás propagujem inak, osobnejšie, nie sme klasická firma. Založila som si pred rokmi blog Vinárova žena, pôvodne to mal byť taký denníček, kde budem ľuďom predstavovať našu prácu a život, ale ako nás cez blog ľudia spoznávajú, začali sa pýtať aj na naše víno a zdvihli sa nám tak aj predaje. Som za to vďačná.
Autorkou titulnej fotografie je Alex Kiňová.
Recept na dobrú náladu? Výlet do Tchibo
Spestrite si jeseň návštevou kamenného obchodu Tchibo a urobte si radosť čímkoľvek, čo sa vám bude páčiť. Šálkou dobrej kávy alebo praktickými pomocníkmi do vašej domácnosti.
