Práve čítate

Ako často majú babička a dedo strážiť vnúčatá? Neexistuje pravidlo

5832  
Zdieľať: 

Ako často majú babička a dedo strážiť vnúčatá? Neexistuje pravidlo

Koľko napätia môže v rodine vzniknúť, keď príde na to, ako často budú starí rodičia strážiť svoje vnúčatá! Každý má o strážení inú predstavu. Je potrebné sa zmieriť s tým, že strážiť deti svojich detí nie je prarodičovská povinnosť a o všetkom sa otvorene porozprávať. Nič nie je dobre, ani zle, nič nie je samozrejmosť.

22. 1. 2023 3 min. čítania Jana Bohutínská
Ako často majú babička a dedo strážiť vnúčatá? Neexistuje pravidlo

Čo keď deti vyrastú? Aj starí rodičia majú svoj život

Keď som mala pár mesiacov, vrátila sa moja mama do práce. So starostlivosťou jej pomáhala moja babička. Vtedy už bola na dôchodku, bývali sme s ňou v jednom byte, takže pre ňu nebolo nič komplikované podeliť sa s mojou maminou o starostlivosť. A zapojila sa rada. Bola to moja babička na stráženie, u ktorej som bola, keď som niekedy ochorela, občas ma vyzdvihla zo škôlky alebo zo školy, trávila som s ňou veľa víkendov a tiež veľkú časť prázdnin u nej na záhrade.

Na druhej strane bolo pre ňu ťažké sa od starostlivosti odpútať a prežívať dni sama , keď už som bola väčšia a samostatnejšia. Je teda potrebné myslieť aj na to, aby si starkí uchovávali a rozvíjali svoj vlastný život, aj keď sa deťom veľmi venujú. Deti rýchlo vyrastú…

Stráženie podľa rozvrhu

Starí rodičia teraz majú so svojimi deťmi a vnúčatami nastavené rôznorodé modely pomoci a starostlivosti.

Napríklad Eva. O vnučky sa so svojím partnerom stará zhruba raz týždenne. Plánujú si to podľa toho, ako majú čas a kedy sa im to hodí do ich časového rozvrhu. Obaja majú svoje aktivity, vzdelávajú sa, cestujú. Nemajú dohodnutý žiadny stabilný deň, vždy dajú vopred vedieť, kedy by sa mohli vnučkám venovať. A buď sa to hodí aj rodičom, alebo nie.

Ale babička a dedo nebývajú vždy niekde nablízku. Napríklad Martinove dedečkovanie je ovplyvnené tým, že jeho vnúčatá nežijú v Česku, kde zase býva on. Plánovať návštevy vnúčat je preto potrebné dosť v predstihu. Buď ide za nimi, alebo ich rodičia privezú k nemu, v lete na chalupu. Sviatky, ako napríklad Vianoce, spoločne trávia každý druhý rok, aby sa predstriedali starí rodičia z oboch rodín.

Babičkou na plný úväzok

A zase úplne inak sa k svojmu prarodičovstvu pod vplyvom okolností postavila Jana, ktorá odišla z práce, když sa jej dcére narodili trojčatá. Bola to situácia, ktorá by bola bez babičky „na plný úväzok“, keď otecko chodil do práce, skoro nezvládnuteľná. Často nešlo ani tak o starostlivosť o bábätká, ako o nutnosť postarať sa aj o najstaršieho synčeka, uvariť, upratať… Až keď deti povyrástli, vrátila sa babička čiastočne do práce.

Všetko si dobre vykomunikujte, aj keď to je náročné

Žiadna jednotná mustra na to, ako sa svojej starorodičovskej úlohy zhostiť, neexistuje. Niekto je do vysokého veku aktívny, má svoje záujmy a starať sa naplno o vnúčatá nechce. Niekomu veľmi častá starostlivosť vyhovuje a nájde sa v nej. Iný nechce z najrôznejších dôvodov strážiť vôbec. A ďalší nemôže, pretože ešte chodí každý deň do práce.

Dnes je potrebné si to, ako veľmi alebo málo sa starí rodičia do starostlivosti o vnúčatá zapoja, otvorene vykomunikovať. A tiež dať najavo, že si starostlivosť vážite – napríklad tým, že raz za rok prarodičom zabezpečíte wellness, alebo ich aspoň v nedeľu pozvete na obed.

„Vykomunikovať s prarodičmi starostlivosť o dieťa je niekedy náročná disciplína,“ hovorí psychologička Jana Růžičková. Cieľom podľa nej je predovšetkým to, aby sa v situácii všetky strany cítili dobre. „Je vhodné si spoločne sadnúť a nastaviť si spoločné pravidlá. Tie by mali vychádzať z našich potrieb, možností a  očakávaní. Ako hovoril filozof John Stuart Mill, sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. To znamená, že je dobré presadzovať svoje potreby len do tej miery, aby som neobmedzoval druhých. Hovoríme teda o rešpekte k druhému, tolerancii a ohľaduplnosti k jeho potrebám a možnostiam. V praxi to znamená, že ak rodičia potrebujú strážiť dieťa u babičky štyrikrát týždenne a ona má nejaké svoje aktivity, ale chce pomôcť, je nutné nájsť nejaký prijateľný kompromis. To isté sa týka aj dohody o spôsobe trávenia voľného času, stravovania dieťaťa a podobne,“ vysvetľuje.

Aké chyby nerobiť?

Rodičia aj starí rodičia sa pritom podľa Jany často dopúšťajú dvoch dôležitých chýb:

  • nesprávne spolu komunikujú
  • a prestávajú byť ohľaduplní a tolerantní k potrebám druhej strany.

„Bez komunikácie sa nezaobídu žiadne vzťahy. Vďaka správnej komunikácii môžeme hľadať kompromisy, povedať si vzájomne, čo je pre nás naozaj dôležité a kde sme schopní ustúpiť v našich predstavách. Cieľom je stratégia win-win, aby obe či všetky strany boli spokojné, teda zvíťazili. Ohľaduplnosť a tolerancia majú jednu skvelú vlastnosť a to, že keď ich aplikujeme, dostávame ich od druhých späť,“ upozorňuje.

Ohleduplnost a tolerance mají jednu báječnou vlastnost, a to tu, že když je aplikujeme, dostáváme je od druhých zpátky. – Jana Růžičková, psycholožka

Starkí strážiť vôbec nechcú. Čo s tým?

Jak se ale zachovat, pokud prarodiče péči o vnoučata odmítnou? Je potřeba se s tím smířit, nebo jsou další možnosti, jak se k situaci postavit, aby vnoučata o čas s dědečkem a babičkou nepřišla?

„Nejprve se snažte zjistit, proč prarodiče kontakt a péči o vnoučata odmítají. Ve své psychologické praxi se setkávám s případy, kdy mají prarodiče obavy, že péči o dítě nezvládnou, že selžou, ale bojí se to říct nahlas. I v tomto případě se dá najít kompromis, kdy může asistovat jeden z rodičů, který jim pomůže, dodá odvahu a jistotu,“ sdílí zkušenosti Jana.

Někdy, jak dodává, prarodiče odmítají i proto, že to vzdali kvůli častým konfliktům a nespokojeností s péčí ze strany rodičů. Když třeba maminka dítěte prarodičům stále vytýká, že mu dávají sladkosti nebo něco podobného. „To vše je opět o komunikaci a kompromisu. Existují ale případy, kdy není skutečný zájem ze strany prarodičů. Rodiče o tom můžou s prarodiči komunikovat, zkusit to. Často to dopadne dobře, protože děti mají kouzelnou schopnost podmanit si své nejbližší,“ připomíná.

Čoraz častejšou prekážkou býva už vysoký vek našich rodičov, keď sa rozhodneme založiť si svoju rodinu. V minulosti bolo bežné, že do mladej rodiny prišlo dieťa hneď po strednej alebo po vysokej škole a keď sa to zopakuje aj v ďalšej generácii, tak sú starí rodičia ešte plní sily a chuti do dobrodružstva s vnúčatami. Ale stačí, keď vo dvoch generáciách po sebe príde prvé dieťa do rodiny až vo veku 30 – 40 rokov a už je komplikácia na svete.

Takúto situáciu rieši aj Lucia. Jej rodičia mali 25 rokov, keď sa narodila, a aj ona sama sa stala mamou v 30-tke. Takže starí rodičia sú ešte relatívne mladí, nemajú zdravotné ťažkosti prichádzajúce vekom, vedú aktívny život a rovnako aktívne sa starajú aj o vnúčatá. Bývajú od seba 2 hodiny cesty, takže to nie je každý deň, či týždeň, ale keď Lucia potrebuje pomôcť s deťmi alebo keď majú sami starkí nápad na výlet, či prichádzajú prázdniny, sami si pýtajú vnúčatá na stráženie. Inak je to u rodičov Luciinho partnera. Sú o 10 rokov starší, lebo sa stali rodičmi neskôr a tiež partner je od Lucie starší. A keď sa k tomu prirátajú viaceré zdravotné obmedzenia jeho rodičov, už je to pri schopnosti postarať sa bezpečne o malé deti veľký rozdiel. Našli však spôsob. K jedným starým rodičom chodia deti na niekoľko dní aj samé, k druhým na prespatie vždy len v sprievode jedného alebo oboch rodičov. Všetci, rodičia, starí rodičia a napokon aj deti si tak môžu užiť vzájomnú spoločnosť, kým to je ešte možné.

Niekedy podľa psychologičky starí rodičia odmietajú starostlivosť o vnúčatá aj preto, že to vzdali kvôli častým konfliktom a nespokojnosťou zo strany rodičov. Keď napríklad mamička dieťaťa prarodičom stále vyčíta, že mu dávajú sladkosti alebo niečo podobné. „To všetko je opäť o komunikácii a kompromise. Existujú ale prípady, kedy nie je skutočný záujem zo strany prarodičov. Rodičia o tom môžu s prarodičmi komunikovať, skúsiť to. Často to dopadne dobre, pretože deti majú čarovnú schopnosť podmaniť si svojich najbližších,“ pripomína.

Vzťah s babičkou a dedom je fajn pre deti, prarodičov aj rodičov

A Jana nakoniec dodáva: ak kontakt medzi deťmi a prarodičmi dobre funguje, majú z toho úžitok všetky tri strany, teda deti, starí rodičia aj rodičia.

Deti zažijú iný prístup k výchove, majú skúsenosť s inou komunikáciou, hodnotami, spôsobmi premýšľania, s iným uchopením emócií.

Babka i dedko zase obohatia o detský svet. „Pri rôznych hrách s deťmi tiež trénujú svoje kognitívne funkcie, ako je pamäť pri pexese či priestorové vnímanie pri hre Ubongo. Musia sa udržiavať aj motoricky zdatní, lebo držať krok s dieťaťom pri jeho eskapádach nie je ľahké,“ upozorňuje.

A rodičia? Tým sa uľaví, že im deti stráži niekto blízky. Môžu sa potom, ako psychologička pripomína, venovať viac svojej práci aj sami sebe a tiež pestovať svoj partnerský vzťah.

 

Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články