Práve čítate

Ockove dievčatká. Prečo je vzťah otca a dcéry taký dôležitý a ako rôzne ho prežívame?

2306  
Zdieľať: 

Ockove dievčatká. Prečo je vzťah otca a dcéry taký dôležitý a ako rôzne ho prežívame?

Sedíme pred chatou, ocko a ja, malé šťastné dieťa. Zo škatule fotografií vyťahujem jeden obrázok za druhým. Ocko mi zomrel, keď som ešte nemala ani tri roky. Prítomný je v mojom živote svojou neprítomnosťou. Pozerá sa na mňa zo zrkadla v rysoch mojej tváre, je v mojej DNA. Ale neviem, ako znel jeho hlas.

17. 3. 2023 7 min. čítania Jana Bohutínská
Ockove dievčatká. Prečo je vzťah otca a dcéry taký dôležitý a ako rôzne ho prežívame?

Ockovi vďačím za to, kým dnes som

Keď mala Helena deväť rokov, jej rodičia sa rozviedli a otec sa odsťahoval. „Ale mali sme veľmi pekný vzťah. Bola som najmladšia zo súrodencom, jeho jediná dcéra, ktorá sa narodila po dvoch chalanoch, takže sa ku mne správal výnimočne,“ spomína. Boli aj chvíle, kedy s ním bojovala, dovolila si k nemu viac ako jej súrodenci. „Bola som rozmaznávaná a zároveň držaná nakrátko a fungovalo to,“ rozpráva o otcovi, ktorému vďačí za to, kým dnes je. Ponúkal jej, aby išla na gympel a na vysokú, aby športovala, išlo mu o to, aby ju bavilo to, čo robí. „Bol štedrý, ale aj prísny a spravodlivý,“ dodáva.

Keď jej ocko pred 13 rokmi nečakane zomrel, dochádzalo jej to v momentoch, kedy sa na neho naraz nemohla obrátiť. Už jej nerozprával príhody, nerozprával sa s ňou o dejinách, neradil jej s chlapcami… „Musela som sa spoliehať sama na seba a zistila som, aká nesamostatná vo svojich vtedajších 22 rokoch som. Dodnes si v mnohých situáciách hovorím, ako by ich riešil tato, či by so mnou súhlasil. Snažím sa o to, aby na mňa mohol byť pyšný,“ hovorí Helena.

Otcové ovlivňují naši ženskost i výběr životních partnerů

Vzťah dcéry a otca je špeciálny. Podľa psychológov deti viac ťahá k opačnému pohlaviu, teda chlapcov k maminám a dievčatá k otcom.

„Vo všeobecnosti platí, že vďaka mužom si ženy viac uvedomujú vlastnú ženskosť. Preto si aj vďaka otcom formujú svoju ženskú hodnotu. Zároveň otcovia utvárajú vnútornú predstavu dcéry o budúcom partnerovi. Či sa im to páči alebo nie, sú predobrazom, vzorom mužov, ktorí budú hrať v jej živote zásadnú rolu. Empatický, podporujúci, komunikatívny otec sa pravdepodobne premietne a zhmotní v podobnom type muža v partnerstve. Ľahostajný, či večne nespokojný, nepodporujúci otec môže vytvoriť predobraz rovnakého mužského typu po boku dospelej dcéry,“ vysvetľuje psychologička Jana Růžičková.

Nemusí to platiť vždy a za všetkých okolností. Aj zlý vzor je možné prekročiť a nájsť si dobrého partnera. „Je to však zložitejší proces ako prvá inštinktívna voľba, ku ktorej majú ľudia sklony,“ dodáva Jana.

Rovnako prínosný je vzťah s dcérou pre otcov, ktorí zo vzťahu ťažia v emočnej a komunikačnej oblasti. „Objavujú protipól svojho mužstva, obohacujú svoj svet o iný pohľad a iné farby života. Výrazný vplyv má otcovská láska a budovanie vzťahu hneď od narodenia dieťaťa,“ dodáva Jana Růžičková.

Byť odvážny a silný

Keď sa narodí dievčatko, začnú oteckovia pomaly prenikať do dievčenského sveta. „Pozitívny efekt to môže mať aj na ich vzťahy so ženami, s partnerkou, manželkou. Zároveň si musia udržať svoje mužské hodnoty a tými naopak obohacovať život svojej dcéry,“ upozorňuje Jana. Podľa jej vysvetlenia sa maminy starajú a chránia svoje deti, vytvárajú v detskom živote pocit bezpečia. A otcovia deťom pomáhajú vrásť do širšej spoločnosti, ukazujú im, ako dosahovať ciele, ako na seba klásť nároky, prekonávať sám seba, byť odvážny  a silný, zvládnuť neúspech. „To je aj ich rola pri výchove dcér,“ popisuje.

Každý vzťah otca a dcéry je zároveň jedinečný. Nie vždy ide o vzťah idylický, v našich končinách, kde je vysoký podiel rozvodov, môže byť veľa životných etáp a okolností, ktoré sa vzťahu postavia do cesty. Napriek tomu ide o vzťah, ktorý má zmysel si pestovať a piplať, keď sa to len trochu dá, aj keď oteckove dievčatko nemusí so svojím rodičom v puberte či v dospelosti vo všetkom súhlasiť.



Aké pestré sú vzťahy dcér k ich otcom ukazujú aj ďalšie osobné príbehy.

Keď sú ľudia otvorení, na vzťahu sa dá pracovať

Magda bola zvyknutá, že jej otec je viac v práci a mama sa doma stará. Svoju neprítomnosť jej tato vynahradil na dovolenkách, vreckovým, aj tým, že jej skoro všetko dovolil. „Môžem s čistým svedomím povedať, že by pre mňa urobil prvé posledné. Zariadil mi doučovanie z matiky, keď som na strednej prepadala, čakal na mňa do rána v aute po stužkovej, išiel so mnou sto kilometrov na prijímačky na vysokú a čakal na mňa celý deň,“ spomína a zároveň priznáva, že mnohé jeho poznámky jej tiež dokázali zraziť sebavedomie. Jeho slová boli tým, čo ju najviac ranilo. Mávala pocit, že niekedy uprednostňuje rodinných kamarátov pred ňou a jej bratom, alebo že sa jej nezastal, keď to potrebovala. „Lenže byť rodičom je poriadne ťažké a ja mu nechcem nič zazlievať,“ dodáva zmierlivo.

Aj keď jej vzťah s otcom nebol stále ružový, veľa vecí sa vďaka nemu naučila. Napríklad byť sebestačná, spoliehať sa na seba. Tiež to, že na vzťahu sa dá pracovať, aj keď to niekedy nejde hneď. „Na to je potrebné mať dvoch otvorených ľudí,“ pripomína. Je rada, že sa teraz môže s tatom normálne, v pokoji porozprávať.

Otca s dcérou spája aj zábava

Ester sa páčilo, že sa jej otec nebál byť s ňou sám. „Občas sme spolu chodili na výlety aj na vodu, vo veľkej partii, tatovia a deti. A zvládali sme to parádne. Vymýšľal pre mňa bojovky, šípkovanú, vyrezával mi z kôry lodičky a púšťali sme ich po vode. Ako dieťa som robila športový aerobic, čo je dosť dievčenský šport, ale tatino išiel na každé preteky a pomáhal mi lepiť kamienky na dresy a sypať trblietky do vlasov,“ približuje Ester svoje detstvo. S jej tatom je sranda, dodnes spolu zdieľajú vtipy, ktorým nikto iný nerozumie. Cez zábavu sú na seba napojení a vedia, že sa majú radi. „A tiež musím spomenúť blšák, kam sme chodili v sobotu, a na box v nedeľu! Viem, že by si to viac užil sám, pretože je taký tichý introvertný typ, ale bral ma so sebou a dával si záležať na tom, aby som si to užila,“ usmieva sa.

Tatino ju učil, aby si verila, nebála sa skúšať nové veci, aby na sebe makala a nevzdávala sa. „Bol taká tichá podpora,“ popisuje s tým, že síce bude mať tridsať, ale ich vzťah sa nezmenil. Stále sa spolu vedia smiať. Zároveň pripúšťa, že do partnerského vzťahu hľadá niekoho trochu iného, ako je jej tatino, pokojný, nekonfliktný, pasívnejší človek. „Hľadám partnera, ktorý by sa vo vzťahu viac zapájal,“ uzatvára.

Kamoš a dobrý človek, ktorý by sa pre druhých rozdal

Pre Aničku bol oco od malička skôr kamoš. Ju a jej sestru viedol k manuálnej práci, aby sa o seba vedeli postarať a nespoliehali sa vo všetkom na chlapov. Anička si v podstate nevybavuje žiadne situácie, kedy by jej vzťah s ocinom nejako zásadnejšie škrípal, keď neberie do úvahy klasickú pubertu. A tak aj dnes, v dospelosti, je pre ňu kamarát, o ktorého sa môže oprieť, ktorý sa jej snaží pomôcť, keď to potrebuje, ktorý poradí.

„Kedysi som si myslela, že spolu ani žiadny extra vzťah nemáme. Ale spätne mi došlo, že keď čerstvo po dvadsiatke musíš uživiť štvorčlennú rodinu, vzťahy sa budujú a udržujú veľmi ťažko a trvá to. Keď sa obzriem do minulosti, v akých podmienkach sme ako rodina začínali, obidvoch  rodičov obdivujem za to, čo z nás dokázali vychovať a kam sme sa všetci štyria posunuli. A to je to, čo mi náš vzťah dal – keď človek maká, môže vybudovať parádne zázemie a dosiahnuť na veci, o ktorých sa mu v začiatkoch ani nesnívalo,“ zdieľa svoje presvedčenie. Ako výnimočnú vidí rovnocennosť, ktorá vo vzťahu s jej ocinom panuje. Nikdy jej nič nediktoval, ale vždy sa ju snažil podporiť, alebo nakopnúť k niečomu, čo dlho odkladala.

Otcov vzor sa odráža aj v jej partnerských vzťahoch. „Ocino je dobrý človek, ktorý by sa pre ľudí rozdal. Zároveň na sebe dokáže pracovať, keď mu na niečom a na niekom záleží. A to hľadám aj u svojho partnera. Nemusí byť  dokonalý, ale musí mať vôľu meniť veci kvôli sebe a svojim blízkym. A byť dobrý tak akurát. A mať tmavé fúzy aj vlasy!“

Preskúmať neznámy dievčenský svet

A teraz: Ako to vidia otcovia? Ako reflektujú svoje vzťahy k svojim, zatiaľ nedospelým, dcéram?



 

Martin si dcéru prial. Tešil sa, že bude musieť skúmať úplne iný svet. Vo výchove sa učí za pochodu. „Je to intuitívne a otvorené. V každom prípade sa snažíme stáť na nejakých pevných hodnotových základoch a tých sa držať,“ popisuje svoj prístup. Aj keď má predstavu, aká by jeho dcéra mohla byť, keď vyrastie, za dôležité považuje niečo iné: „To najdôležitejšie z pohľadu výchovy vždy bolo vytvárať priestor ako pre jej rozvoj, tak aj pre budovanie nášho vzťahu a spoločné zážitky.“ Verí, že keď bude jeho dcéra veľká, bude jednoducho skvelá.

Ako byť svojej dcére dobrým otcom


Zoberte si k srdci odporúčanie psychologičky Jany Růžičkovej:

  • Otec byl mal byť najväčší fanúšik svojej dcéry. Mal by veriť v jej potenciál, zároveň vedieť popísať aj jej limity a ukazovať, ako limity prekonávať alebo akceptovať.
  • Otec by mal byť dôveryhodný radca, ktorý s maximálnou trpezlivosťou vysvetlí, poradí a ukáže, ako sa čo robí.
  • Otec by tiež mal byť inšpirátorom a motivátorom dcéry, ukazovať jej, ako si stanovovať ciele a ako ich dosiahnuť, ako byť priebojnejší, nebáť sa výziev, ako zvládnuť aj svoj neúspech.
  • Otec dáva svojej dcére pocit výnimočnosti, taký dôležitý pre rozvoj osobnosti. Hovoríme tu o rešpekte, sebareflexii, sebapoznaní a viere v seba.

„Ak to všetko otec dcére poskytuje, je veľká šanca, že z nej vyrastie zdravo sebavedomá, odvážna žena, ktorá sa dokáže popasovať so svojím životom,” predpovedá Jana.

Do svojho dievčatka sa môžete doslova zamilovať

Kubo si vysníval dievčatko ako druhé dieťa po chlapcovi a sen sa mu tiež splnil. Keď sa mala narodiť jeho dcéra, riešil hlavne to, aby na ňu starší brat nežiarlil a pochopil, že ich ako tato miluje obe. Do roly otca malej princeznej sa vžíval pomaly. „Počas 14-dennej otcovskej som bol oveľa viac so synom ako s mamičkou a malým dievčatkom. A bolo to super,“ hovorí a priznáva, že ako ostrieľaný otec stavil na to, ako už bude mať u druhého dieťaťa všetko zažité. „Opak bol pravdou,“ smeje sa. „Malá mi prišla neuveriteľne krásna, krehká, bezbranná. Takže som si ju stále túlil a zároveň sa skoro bál ju prebaliť, aby som niečo nerozbil.“

Dcérka si ho omotala okolo prsta a Kubo hovorí, že je do nej zamilovaný. „Má ten najkrajší úsmev, aký som kedy videl a keď sa na mňa pozrie, zažívam najkrajší pocit plný lásky, ale tiež ohromný strach, aby som bol ten najlepší otec,“ priznáva. Kým u chlapca lepšie odhaduje, čo sa mu asi odohráva v hlavičke, u dievčatka to zatiaľ skúma.

Už teraz ale tvrdí, že ho deti prevychovali. „Kubo ma upokojil. Nastavil mi zrkadlo a pomohol mi pochopiť, kto som. Klárka zo mňa urobila lepšieho chlapa a manžela. Keďže chcem, aby si raz nevybrala nejakého chumaja, snažím sa byť dobrý manžel a ukázať jej, že jej mamičku milujem a vždy sa o ňu aj o ne dokážem postarať. Hodnoty, ktoré som si povedal, že odovzdám Kubovi ako chlapovi, sa snažím dať aj jej, aby si našla niekoho, kto ju bude milovať a starať sa o ňu ako o princeznú,“ hovorí. Chce, aby jeho dcéra vedela, že tu pre ňu ako otec vždy bude.

Na vrkoče a parádenie tato nie je

Aj Tomáš chcel dievčatko – a má ho, takže prežíva predovšetkým veľkú radosť. Je to jeho tretie dieťa a tak mu ide rodičovstvo ako po masle. Jediné, čo je pre neho komplikovanejšie, je dievčenské obliekanie. „Chlapci si dali to, čo bolo po ruke, a ona je schopná sa trikrát prezliecť a to som na prášky,“ smeje sa. Jeho dcéra vie, že na vrkoče a parádenie tato nie je, tak ho tým netrápi. „A ešte s pexesom je ku mne tolerantná,“ tvrdí a priznáva, že s dcérou má viac trpezlivosti ako s chlapcami. „Budem sa snažiť, aby bola lepšia ako ja. A na jej nápadníkov raz samozrejme budem žiarliť, to je jasné,“ dodáva Tomáš úprimne.



Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články