Práve čítate

Náš dvojročný hovorí Ďakujem a Prepáčte aj bez nútenia „čarovného slovíčka”. Ako sa to podarilo?

2666  
Zdieľať: 

Náš dvojročný hovorí Ďakujem a Prepáčte aj bez nútenia „čarovného slovíčka”. Ako sa to podarilo?

Ako malá som neznášala hlášku o čarovnom slovíčku a to mi zostalo dodnes. Síce som nevedela, ako inak naučím svoje vlastné deti hovoriť Prosím a Ďakujem, ale nechala som tomu voľný priebeh. A potom jedného dňa pozerám s otvorenými ústami na dvojročného syna, čo mi akoby nič odpovedá „Ďaku-em“, keď mu podávam vodu. Pritom by ma to prekvapovať vôbec nemalo.

9. 1. 2023 5 min. čítania Marie Háková
Náš dvojročný hovorí Ďakujem a Prepáčte aj bez nútenia „čarovného slovíčka”. Ako sa to podarilo?

Či chceme alebo nie, deti veľmi dobre vidia a počujú, čo robíme a hovoríme. A verte mi, že ja by som si to často odpustila – napríklad to situačne perfektne umiestnené “Do-iti”, čo syn tiež pozná a bohužiaľ občas používa, nepovažujem práve za materský úspech.

Môžu za to zrkadlové neuróny

Nielen za opakovaním slov, ale aj za preberaním celých modelov správania stoja zrkadlové neuróny. Pre zaujímavosť: boli objavené až začiatkom deväťdesiatych rokov, takže moji rodičia si ešte na otázku „Kde sa to naše dievča naučilo… (variť ’akože’ čaj, čítať bábikám rozprávky, vyzúvať sa pred dverami; doplňte si podľa seba),“ museli odpovedať jednoducho len: „No, asi to od niekoho odpozerala.“ Je to to isté, ale keď už vieme, že to takto máme prirodzene všetci, nebojím sa ako mama tento mechanizmus s dôverou využiť pri výchove.

Zrkadlové neuróny

Zrkadlové neuróny sú podľa mňa skvelý produkt evolúcie. Keď niekoho obdivujeme, tak naša hlava spustí automatický výukový program. Vďaka tomu sa môžeme naučiť veľa nových vecí bez toho, aby sme museli pohnúť prstom!

Psychologička Jana Růžičková dopĺňa: Zrkadlové neuróny sú viac ako iba nejaké observačné učenie. Mozog a nervový systém pri zrkadlových neurónoch vykazujú rovnakú aktivitu, akoby danú akciu robil pasívny jedinec. Zrkadlové neuróny pomáhajú porozumieť výrazom tváre, sú teda považované za základ empatie. V praxi to vyzerá tak, že pri pohľade na výraz tváre druhého človeka máme tendenciu tento výraz napodobniť a teda získať rovnaký vnútorný pocit. Umožňujú tak intenzívnejšie napojenie na druhých a ďalej urýchľujú proces hlbšieho učenia sa novým aktivitám.

zrcadlení u dětí

 

Zjednodušte si výchovu. Využite to, že deti opakujú, čo vidia

8 tipov, ako prestať prácne vychovávať a nechať to na zrkadlenie:

  1. Prvé a najdôležitejšie pravidlo: Keď chcem dieťa čokoľvek naučiť, mala by som to sama robiť. Ak dieťa bude pri tom, moje správanie časom preberie. Jednoducho výchova príkladom.
  2. Deti sa nápodobou učia hlavne sociálnym zručnostiam. Ak pred nimi a im (!) ďakujete, hovoríte „Prosím“ a „Ospravedlňujem sa“, skôr alebo neskôr vás začnú napodobňovať. Naopak, ak napríklad hovoríte nepekne o svokre, ľahko preberú negatívny postoj – môže sa to prejaviť aj nenápadne, napríklad tým, že začnú babičke odsekávať. Majú totiž od vás ako normu, že je o.k. sa k nej správať nepekne.
  3. Týka sa to aj starostlivosti o seba (čistia si zuby, keď si ich čistia rodičia) a o svoje okolie (polievajú kvetiny ako veľká sestra) atď.
  4. Niekedy to trvá. Dlho trvá. Vlastne to niekedy vyzerá tak, že sa ten fagan nikdy nenaučí správať slušne. Zostaňte v pokoji a pokračujte v príklade. Ono to tam časom dotečie. Prípadne môžete skúsiť porozprávať sa s dieťaťom o tom, prečo je pre vás to alebo ono dôležité („Páči sa mi, keď mi otecko poďakuje za raňajky. Hneď ich robím s väčšou radosťou.“). Len pozor, nech to nespadne do manipulácie a vydierania („Keď nepoďakuješ, budem veľmi smutná!“). Viac o komunikácii si prečítate napríklad tu.
  5. Je ťažké po deťoch chcieť niečo, čo sami nerobíme. Nemali to predsa kde odpozorovať! (Napr. keď si nechcú zobrať čiapku, niekedy úplne stačí, že ju začnete nosiť vy. A – medzi nami – netváriť sa pri tom kyslo.) Niektoré deti sa dokonca môžu brániť, keď po nich chcete niečo, čo pre vás samotných nie je norma. (Napr. ak vy sami nejete zeleninu, môžu ju úplne podvedome považovať za niečo škodlivé. Keď sa tomu mama vyhýba alebo hovorí vety ako: „Ach jaj, dala by som si chipsy, ale MUSÍM zjesť mrkvu,“ tak je mrkva asi zlá.)
  6. Deti preberajú aj negatívne správanie. Stokrát môžete drobcovi povedať, že to a to nie je správne, ale váš príklad je oveľa silnejší! Veď ste pre neho až zhruba do šiestich rokov niečo ako boh. Preto nechápe, že by čokoľvek, čo vidí u rodičov alebo iných blízkych osôb, mohlo byť „nesprávne“. Už viete, prečo deťom nepripadá zvláštne prevziať od vás aj nevhodné slová, odsekávanie a podobne? Pozor tiež na klamanie, a to aj na „malé nevinné klamstvá“. Keď ich od vás dieťa počuje, stanú sa pre neho normou.
  7. Deti preberajú aj dospelé vzťahové vzorce. Tie obvykle neuplatnia hneď, ale prejavia sa, keď vyrastú. Preto sa ako dospelé ženy často pristihneme, že „sme ako naša matka“. Samozrejme. Celé detstvo sme ju vnímali a do podvedomia si ukladali, ako máme fungovať ako dospelé ženy.
  8. Dobrá správa je, že veci, ktoré deti od dospelých preberú, môžu neskôr v dospelosti vedome zmeniť. Nie je to ľahké, ale je to možné.

Nie vždy je ľahké preniesť teóriu do praxe, ale oplatí sa to

Prišlo mi napríklad ako super nápad normalizovať mu upratovanie, aby si v dospelosti nemyslel, že čistý domov sa stane len tak sám od seba. Ako? No jednoducho upratujem vždy s ním. On je nadšený a chce robiť všetko ako ja: momentálne hlavne vysávanie. Kým sa chodil hrať s vypnutým vysávačom, bolo to v pohode; v poslednom čase ale trvá na tom, že bude vysávať naostro namiesto mňa. Ak už ste niekedy nejakého dvojročného videli, asi si dokážete predstaviť, že hlavne náhodne navštívi rôzne kúty miestnosti, kým ja nervózne pozerám na hodiny a už by som to mala trikrát hotové…

Áno, mala, ale nakoniec som tomu prispôsobila celý proces. Naplánujem si na upratovanie viac času a kým ’vysáva’ syn, robím niečo iné. Keď má ’hotovo’, tak ’mamička ešte dorobí, čo zostalo’ a povysáva poriadne. Tým, že mu so všetkou láskavosťou, čo v tej chvíli (!) pozbieram, ukazujem, kde ešte zostal prach, sa postupne každé upratovanie zlepšuje. A verím, že keď bude veľký, bude pre neho starostlivosť o domácnosť norma.

Inokedy je to ale veľmi pekné. Napríklad si nakopnem malíček a on mi príde pohladkať boľačku. A hlavne: nemusím do neho hustiť žiadne „čarovné slovíčka“. Teraz práve čakám, kedy začne aj s „Prosím“. Zatiaľ si veci pýta výkrikmi ako „Vodu!“ a „Zložiť!“, ale ja už (nádych, výdych, nádych, výdych) viem, že to príde.

Psychologička radí: Ako dieťa odnaučiť niečo, čo sme ho naučiť nechceli?

Už viete, že odo mňa syn prebral nadávku Doriti. Nehovorím tak pred ním, ale v jednej vyhrotenej situácii za volantom mi to jednoducho ušlo. Je to trefné a malo to emocionálny náboj, takže si slovo hneď zapamätal a teraz ho používa, keď sa sám hrá s autíčkami. Niečo podobné asi poznajú všetci rodičia. Dá sa to nejako napraviť?

Poradila mi psychologička Jana Růžičková. Ak potrebujeme, aby sa naše dieťa zbavilo nežiaduceho správania či používania neslušných slov, je nutné toto správanie neposilňovať, nepriživovať. Či už na to budeme reagovať pozitívne, ako na niečo vtipné, alebo sa budeme naopak rozčuľovať, dávame dieťaťu najavo, aký význam to pre nás má.

Odporúča sa toto správanie ignorovať a byť dobrým vzorom. Keď naopak sami zanadávame nejakým slovíčkom a náš výraz tváre vyjadruje, ako sa nám uľavilo, musíme pri znalosti zrkadlových neurónov počítať s tým, že si to naša ratolesť odnesie do života. A počítajme tiež s tým, že aj keď my urobíme maximum, sú tu ďalší ľudia a vrstovníci, ktorí majú tiež veľký vplyv na učenie. Nezostáva nám nič iné, len sa obrniť pevnými nervami, nadhľadom a humorom.

Urobte radosť vašim najmenším

Urobte radosť vašim najmenším

Výbavičku od oblečenia, hračiek až po nábytok do detskej izbičky nájdete na Tchibo.sk

Do e-shopu
Ak sa vám článok páčil, mohlo by vás tiež zaujímať
ďalšie články