S príchodom osemnástych narodenín som takmer okamžite absolvovala autoškolu a urobila si vodičák. Tato ma k tomu vždy tak nejako smeroval a bol by býval najradšej, keby som sa už v pätnástich preháňala aspoň na skútri. Asi si tým kompenzoval, že má tri dcéry a žiadneho syna. A ja som bola rada!
Na skútri som síce uprednostňovala miesto spolujazdca, na šoférovanie auta som sa ale naozaj tešila. Ešte pred nástupom do autoškoly mi základy ukázal a vysvetlil tatino na opustenej ceste u nás v dedine pri cintoríne a myslím, že mi to hneď od začiatku celkom išlo. To mi potvrdil aj učiteľ v autoškole a ja som si za volant sadala vážne s radosťou. Vtedy by mi ani nenapadlo, že raz prídu chvíle, kedy sa budem báť vyjsť aj z garáže.
Prečo som sa začala báť šoférovať a čo mi pomohlo?
Niekto šoféruje v pohode pod dohľadom učiteľa v autoškole a strach príde vo chvíli, keď má do ulíc vyraziť sám. Alebo dostane vodičák a potom nemá auto, takže sa nevyjazdí. To nebol môj prípad. Prvé roky som jazdila síce veľmi opatrne, ale strach som mala skôr v zdravej miere.
1. Strach z hustej premávky a diaľnic
Prvým kameňom úrazu bolo to, že moje hodiny autoškoly prebiehali v menšom meste. Premávka v Prahe ma preto vážne desila. Nebola som zvyknutá na toľko jednosmeriek, križovatiek a áut, všetci sa ponáhľali a jedovato trúbili, len čo som trochu zaváhala. Rovnako ma desila rýchla jazda na diaľnici. Mala som hrozný strach z autonehody – možno zakódovaný z detstva, pretože v našej rodine sa jedna autonehoda podpísala pod smutnou udalosťou.
Čo mi pomohlo?
Jazdiť, jazdiť, jazdiť. Čím viac som sa Prahe a diaľniciam vyhýbala, tým viac som sa bála, aj keď na menších okreskách som si bola istá. Ak máte podobný alebo dokonca ešte väčší strach, nehanbite sa zaplatiť si kondičné jazdy v autoškole, aj keď máte vodičák už nejaký ten rok. Dôležité je tiež poznať pravidlá cestnej premávky a hneď sa zorientovať, čo ktorá značka znamená. To nás síce autoškola naučí, ale veľa vodičov niekedy za volantom zneistie. Mne osobne odvahu dodala jazda najskôr v jasnom a suchom počasí. Dažďu a hmle na ceste sa ale človek nemôže vyhýbať navždy. Ja som jazdu v sťažených podmienkach brala ako druhý level. Keď som si bola istá počas slnečných dní, začala som prekonávať neistotu aj v nepríjemnej čľapkanici.
Možno vám lepšie poradí žena
Veľa mojich kamarátok sa stretlo s tým, že im sebavedomie (možno aj nechtiac) zhodil manžel alebo necitlivý učiteľ v autoškole. Bolo pre ne potom príjemnejšie, keď im kondičné jazdy robila žena. Mali pocit, že ich obavy dokáže lepšie pochopiť.
2. Autonehoda
Čo čert nechcel, asi 5 rokov po začiatku mojej „cestnej kariéry“ som zažila autonehodu. Síce som v tej chvíli nesedela za volantom ja, ale aj z pohľadu spolujazdca to bolo poriadne desivé. Trvalo dlho, kým som sa z toho otriasla a zbavila sa naozaj veľkého strachu z akejkoľvek jazdy.
Čo mi pomohlo?
Čas. Myšlienky sa postupne utriedili a ja som sa upokojila. Ak vás ale autonehoda naozaj zasiahne natoľko, že sa bojíte posadiť do auta, nebojte sa obrátiť na psychológa. Požiadať o pomoc odborníka nie je známkou slabosti, naopak. A to neplatí len po autonehode. Psychológ alebo psychoterapeut vám pomôže odbúrať akýkoľvek strach alebo úzkosti zo šoférovania.
Narodenie syna
Po siedmych rokoch šoférovania sa narodil náš syn. Každá mama vám potvrdí, že s narodením dieťaťa sa človek v mnohých otázkach začne viac báť. Strach posadiť si malého do auta a vyraziť s ním niekam sama bol celkom paralyzujúci. Viezla som si svoj najväčší poklad a neverila som ani jednému šoférovi, ktorého som stretla na ceste. Čo ak do nás nabúra?
Čo mi pomohlo?
Aj tu sa to časom zlepšilo. Došlo mi totiž, že na cestách je to stále rovnaké, či idem sama, alebo s dieťaťom. Navyše mi došlo, že sa aj s dieťaťom na palube môžem naplno venovať šoférovaniu, dôležité je urobiť všetko pre to, aby bábätko v sedačke bolo v pokoji. Keď nastal disbalans, na chvíľu som niekde zastavila a nastolila opäť pohodu. V aute azda neexistuje rušivejší element ako plačúce bábätko.
Terapeut za volantom
Nedávno som na internete narazila na program Bojím se řídit. Priamo sa zaoberajú tým, že zbavujú klientov úzkosti a strachu zo šoférovania a to kombináciou terapie a kondičných jázd.
„Šoférovaniu auta sme sa ako homo sapiens sapiens prispôsobili rýchlo. Šoférovať auto už dnes zvláda takmer každý. Je to ako s plávaním, ktoré nezvládali naše prababičky a niekedy ani babičky. Chce to cvik a vieru, že to dokážem. Schopnosť šoférovať je závislá od nášho fyzického stavu – schopnosti videnia aj v šere a tme, pohotovosti reakcií, periférneho videnia, odhadu vzdialeností a celkovo priestorového vnímania. Nemenej dôležitou je psychická stránka veci. Tu nás ovplyvňuje naša psychická kondícia a osobnostné nastavenie. Záleží na tom, ako veľmi si veríme, ako podliehame stresovým situáciám, akú mieru majú naše obavy. Rýchlejšie sa naučia šoférovať skôr psychicky stabilnejší ľudia, ktorí dokážu prekonávať prekážky, viac si veria a sú odolnejší voči stresu. Tí druhí sa musia viac prekonávať, využívať pomôcky, ktoré zvýšia ich istotu – navigácia, spolujazdec, parkovací asistent apod. Naučiť sa to však môže takmer každý.“
– Jana Růžičková, psychoterapeut
6 vecí, vďaka ktorým som za volantom viac v pokoji
Teraz už mám vodičák viac ako desať rokov, takže som sa snáď aj celkom vyjazdila a väčšinu strachov hodila za hlavu. Pritom stále mám zo šoférovania rešpekt. Aby som si za volantom udržala pokojnú myseľ, pomáhajú mi tieto veci:
Navigácia. Jasne vedieť, kadiaľ pôjdem, aby som sa mohla plne sústrediť na jazdu ako takú a nezmätkovala z odbočiek. Používam aplikáciu Waze, ktorá mi ukáže aj to, kde bude kolóna a kričí na mňa, keď omylom prekročím rýchlosť. Celú trasu si pred jazdou pozriem, aby som vedela, čo ma čaká a počas jazdy mám v aplikácii pustený aj zvuk, ktorý ma včas upozorní na zjazd z diaľnice.
Vopred sa pozrieť, kde zaparkujem. Keď idem niekam, kde je problém zaparkovať, vopred si nájdem miesta na parkovanie. Zdĺhavé hľadanie ma totiž dokáže vynervovať a potom som schopná zazmätkovať.
Mať spolujazdca. Na začiatku bol spolujazdec skoro povinnosť, ale aj teraz, keď ma čaká náročná trasa, som pokojnejšia, keď na to šoférovanie nie som sama. Nielenže mi je oporou, ale môže sledovať trasu a radiť, kde odbočiť. Ak ale máte partnera, čo vás v jednom kole sekíruje, vymeňte ho napríklad za kamošku. :-)
Hodiť sa do pohody. Znie to ako otrepaná rada. Ale až odvtedy, čo si naozaj vedome robím pohodičku, sa mi šoféruje dobre. Pustím si obľúbenú hudbu (nie veľmi nahlas), kým vyrazím z garáže, tak sa trikrát zhlboka nadýchnem a poviem si, že ide „len o šoférovanie“. Všetko si v aute správne nastavím, aby som už pri jazde nič neriešila a hlavne myslím na to, že lepšie je prísť niekam o päť minút neskôr, ako havarovať.
Nestresovať sa ostatnými. Napríklad, že ten predo mnou ide veľmi rýchlo a možno zdržujem auto za mnou. Že som si neskoro uvedomila, že sa musím zaradiť do iného pruhu. Že na mňa niekto zatrúbi, pretože som sa pomaly rozbehla na zelenú… Stále je to LEN ŠOFÉROVANIE a ak sa na mňa na ceste niekto za niečo naštve, je to jeho problém, nie môj.
Nebáť sa zastaviť – Keď ma počas jazdy niečo rozhodí, zastavím na benzínke alebo bezpečne niekde inde a na pár minút vystúpim na čerstvý vzduch. Prípadne niekomu zavolám a prídem na iné myšlienky. Potom pokračujem so znovu nadobudnutým pokojom a čistou hlavou.
Vychytávky v aute
Odkedy sme si kúpili nové auto, máme v ňom rôzne pomocné funkcie. Radí nám, či v mŕtvom bode nemáme auto, pomáha brzdiť, keby som prehliadla, že predo mnou niekto znenazdania zastavil a podobne. Párkrát už mi to zachránilo zadok, ale mám jednu dôležitú radu. Ak vaše auto tieto veci tiež dokáže, nespoliehajte sa iba na ne. Človek ľahko stratí plnú pozornosť, prestane byť dostatočne v strehu. Berte ich radšej ako pomocníkov pre prípad núdze.
A čo za volantom pomáha vám? Podeľte sa s nami o vaše tipy na našom Facebooku.
