Pritom aj po tridsiatke všetko ide, ešte k tomu tak nejako viac v pokoji, prirodzene a s rozvahou. A stále som „prekvapivo“ mladá… To je, čo? :-)
Túto moju spoveď berte ako jeden pohľad z miliónov, mne ale pomohol z melanchólie a strachu zo všetkého, čo ma čaká „po“. Tak nejako sa počíta, že po tridsiatke všetko naberie konkrétny smer a hlavne obrátky. Vlasy začnú rýchlejšie šedivieť a ešte viac rednúť, pleť nebude taká pružná, ako bývala, a ani s tým metabolizmom to už nie je žiadna paráda – to, čo som kedysi schudla za jeden mesiac pred letom, na tom teraz driem už od minulej jesene. Avšak, kým predtým som to brala ako nutné zlo, teraz mám z toho radosť. Prečo? Pretože až teraz vnímam samu seba.
Spomaľte a zamerajte sa na seba
Môžete mať na krku večne hladného partnera a byt, ktorý sa skôr podobá na Potemkinovu dedinu, a tak každý týždeň zháňate opravára, aby vám nahodil kotol a opravil dieru v sprche. Môžete mať takú skvelú prácu, že jej prepadnete a niektorým úlohám sa (nedajbože) venujete dobrovoľne aj cez víkend. A, samozrejme, môžete mať kopu detí, pre ktoré sa nedá nerozkrájať…
Nikdy ale nesmiete zabudnúť na seba. To, ako sa o seba postaráte v tomto veku, sa odrazí aj o desať rokov neskôr. (Áno, keby mi toto niekto pripomenul už v dvadsiatich!)
Nemám zatiaľ vlastné deti, avšak v práci mi ich môj tím veľakrát bohato vynahradí. Rozhodne nemôžem povedať, že by som sa v kancelárii či osobnom živote nudila. Napriek tomu som si nejakou prirodzenou cestou našla čas aj na seba.
Čo to pre mňa znamenalo?
Začala som poriadne vnímať svoje telo, ale aj duševné rozpoloženie, ktoré bolo dovtedy postihnuté práve tým, že som myslela viac na ostatných ako na seba.
1. Prehodnotila som svoju dennú kozmetickú rutinu.
Začala som sa opičiť po starších vzdelanejších kamarátkach, sledovať stories osvietených instagrameriek a okrem čistiacich pleťových gélov a krémov som svoju rutinu obohatila o retinol, SPF krémy a kolagén. Teraz sa učím tvárovú jogu a valčekujem si čelo. Je to neskutočne príjemné, je to jednoduché, je to vidieť. Dočerta, prečo som s tým nezačala skôr?
2. Som ohľaduplnejšia aj k tomu, čo mám na hlave.
Napríklad správna starostlivosť o pokožku hlavy je podľa odborníkov dôležitejšia, než to, či vyleziem na ulicu ako Chewbacca zo Star Wars alebo Lara Croft. Naučila som sa používať masky na vlasy, rozčesávať kondicionér a hlavne – sušiť si vlasy po každom umytí s okrúhlou kefou v ruke. Že už toto dávno viete? Dámy, koľkokrát som „nemala čas“ a na cestách väčšinou ani fén. Moje vlasy lámali rekordy v štiepení končekov, dnes už tieto problémy nepoznajú… A pritom stačilo tak málo – jednoducho na ne viac myslieť!
3. Nejem, aby som prežila, jem, aby som si užila.
Týmto heslom som sa snažila riadiť aj pred tridsiatkou – jesť dobre a ideálne zdravo. Avšak jedla som málo. Trénerka mi raz povedala, že môj smäd je prezlečený hlad, čo mi v ceste za lepšou postavou rozhodne nepomáhalo. Dnes jedlo vnímam ako veľkú alchýmiu – neustále premýšľam, čo a kedy jem, nielen koľko toho mám na tanieri, ale hlavne aké pestré to mám. Niekedy si hovorím, že je to zábavnejšie než lúštenie sudoku a pestrejšie než BH90210. Skvelá zábava do vlaku!
4. Mám rada svoju postavu, nech je akákoľvek.
Pretože je moja a zvládla už veľa záťažových testov. Vždy som bola krv a mlieko a svoje výrazné krivky som riešila už od puberty, hanbila som sa za ne a premýšľala, čo si o nich myslia ostatní. Teraz už viem, že jediné, čo je v živote dôležité, je to, ako sa cítim.
5. Hýbem sa pretože chcem, nie pretože musím.
No áno, moje dvadsaťročné ja bolo akčné, behalo z večierka na večierok, cestovalo, tancovalo street dance, hralo softball, pri ničom dlho nevydržalo… Napriek tomu bolo pekne lenivé. Teraz naopak neposedí a je hladné po pohybe. Idem naň pomaly a s trpezlivosťou sebe (ne)vlastnou. Nikdy mi nenapadlo, že sa raz budem tešiť na hodiny H.E.A.T.u a výstupy na Sněžku. Dokonca sa teraz učím mať rada beh! A že mám stále zadok? Čo by zaň iné dali, hlavne že je môj (a raz určite bude vyzerať ako pozadie Beyoncée).
6. Som rada sama so sebou.
Toto je pre mnohých ľudí ťažká disciplína. Ja som sa v tridsiatke rozhodla presunúť z nepohodlného vzťahu do vlastného bytu. Hádam odjakživa som s niekým žila, teraz som sa učila žiť sama so sebou a aj cestovať. Nie je to ľahké, ale vo finále je to skvelá psychohygiena. Skúste to tiež aspoň na pár dní!
7. Dávam si ciele, aby som nezakrpatela.
Stále si nejaké kladiem, občas sú ľahké (chcela som byť ryšavka, a tak teraz s humorom znášam sexistické narážky mojich kamarátov), inokedy sú náročnejšie – ako moje roky nenávidené behanie. Alebo výlet do Japonska, o ktorom v tejto dobe môžem iba snívať. Predošlú dekádu som precestovala, teraz si to cestovanie môžem vychutnať, pretože nie je kam sa ponáhľať. Jednoducho, s každým splneným cieľom som viac spokojná sama so sebou, na ničom inom predsa nezáleží.
A môj celoživotný cieľ? Byť šťastná, či si už do 40-tky založím rodinu, alebo budem cestovať. Nekladiem si preto ciele, ktoré sa nedajú splniť a prinesú len zlú náladu. Byť šťastná? To ide za akýchkoľvek podmienok – u mňa splnené na 80 %, dávam si ešte buffer do štyridsiatky, až potom vraj príde poriadna jazda. Teraz vám ale prajem čo najsladšie tridsiate roky!
A taký môj tajný tip nakoniec – starší partner. Vedľa neho len tak nezostarnete a aj po tridsiatke budete dievčatko. Sľubujem! :-)
