V dnešnej dobe sa zdá, že komunikácia je zaklínadlo, ktoré vládne všetkému, už menej sa však vie, že existujú dva druhy komunikácie ‒ verbálna (to, čo hovoríme) a neverbálna (ako sa správame, zafarbenie hlasu, intonácia, telesný kontakt, mimika atď.). Neverbálna je oveľa dôležitejšia, jej prostredníctvom totiž prijímame omnoho viac informácií, a ak sú verbálna a neverbálna komunikácia v rozpore, veríme neverbálnym signálom.
Začnite hneď!
Komunikovať (neverbálne) možno aj s niekoľkodňovým bábätkom. Ako rastie, tak sa jeho možnosti komunikácie rozširujú. Ak si na otvorenú komunikáciu v rodine zvyknete od začiatku, pomôže to vyriešiť veľa problémov, ktoré by, ak by sa o nich nehovorilo, mohli narásť do nepríjemných rozmerov. Ak je medzi rodičmi a deťmi veľa nevyjasnených problémov, môžu v budúcnosti blokovať vzájomnú komunikáciu. Nepodceňujte drobné spory, snažte sa ich vyriešiť.
Otvorenú, priateľskú a láskavú atmosféru treba budovať od prvých spoločných dní. Ak sa vám deti nezverujú v útlom detstve, nemajú pocit bezpečia, že môžu prísť aj s kritikou či s veľmi nepríjemnými trapasmi, v priebehu rokov sa to bude iba zhoršovať. V puberte už toho veľa nevymyslíte. Deti budú uzavretejšie, pričom už nepôjde o hádku o bábovky na piesku, ale možno o drogy, nevhodné aktivity, nebezpečných kamarátov atď. Keď sa dokážete porozprávať o „nedôležitých“ maličkostiach, zdieľaná blízkosť vám môže pomôcť spoločne vyriešiť aj závažné záležitosti.
Zážitky a pocity
Človek prežije spokojný život, ak ho žije v súlade sám so sebou. Aby tomu mohlo tak byť, mal by sa dobre poznať, vedieť, čo mu robí radosť, čo mu vadí atď. To vedeli už starí Gréci, preto na veštiarni v Delfách bol nápis „Poznaj sám seba“. Túto schopnosť, rovnako ako aj ostatné schopnosti, treba trénovať. Je prospešné naučiť sa hovoriť o svojich pocitoch, dokázať si uvedomiť, ako sa cítim a prečo. Od toho je len krôčik k tomu, aby sme chápali, ako sa cítia druhí a prečo. Deti rozvíjajú túto schopnosť úplne prirodzene od útleho detstva tým, keď s nimi zdieľame rôzne zážitky, rozprávame im o svojich pocitoch a so záujmom si vypočujeme rozprávanie o ich pocitoch. V žiadnom prípade dieťa do rozhovoru nenútime, skôr sa snažíme vytvoriť podmienky, v ktorých môže k takejto debate dôjsť (prechádzka, spoločné chvíle pred spaním atď.).
O čom? O všetkom!
Podľa štúdie „Stav českej rodiny, čo ju chráni a ohrozuje“ realizovanej nadáciou Sirius sa o iných veciach, nielen o vedení domácnosti hovorí v 79 % rodín. Medzi najčastejšie témy patrí práca a zamestnanie (47 %), deti (31 %), záujmy a voľný čas (28 %) a financie (17 %). Komunikácia obmedzená len na vedenie záležitosti (kto pôjde na nákup, kto umyje riad) oslabuje vzťahy medzi členmi rodiny. Každý žije vo svojom svete, do ktorého druhého nepustí. Psychológovia upozorňujú, že väčšiu pozornosť pocitom, náladám a postojom detí venujú vzdelanejší a sociálne silnejší rodičia. V ohrozených a problémových rodinách sa týmto témam venuje len zhruba polovica rodín.
Základné pravidlá komunikácie
- Bezpečie – dieťa by sa v rodine malo cítiť bezpečne (kde inde ako v rodine?). Keď sa vám dieťa s niečím zverí, nemali by ste zneužiť jeho dôveru. Podkopali by ste tým totiž možnosť, že sa vám v budúcnosti ešte niekedy zverí.
- Uprímnosť – každá, akokoľvek nepríjemná situácia, má svoje riešenie. Oceňte pravdovravnosť dieťaťa a spoločne nájdite východisko.
- Jednoduchosť – malé deti nerozumejú irónii ani vtipu a niektoré môžu mať ťažkosti s ich pochopením až do puberty. Hovorte zreteľne a jasne, aby všetci zúčastnení vedeli, na čom sú.
- Férovosť – správajte sa úprimne a férovo. Nebojte sa hovoriť o zložitých problémoch a priznajte si chybu, ak ste ju urobili. Deti dokážu nastaviť poriadne nemilosrdné zrkadlo, ktoré nás často môže viesť k zamysleniu ‒ ale majú rovnaké právo na názor ako dospelí.
- Čas – zhlavne malé deti sa potrebujú ihneď zveriť so svojím trápením a obavami. Nedokážu počkať, kým budete mať čas. Snažte sa im vyjsť v ústrety a ak máte málo času, stanovte si časový limit, ale rozhovoru s dieťaťom venujte maximálnu pozornosť. Lepšie pár minút stopercentného sústredenia ako hodina prerušovaná televíziou či varením.
- Neklamte – ak sa necháte zapierať do telefónu, aby ste nemuseli hovoriť so svojou svokrou, môžete si byť istí, že dieťa si to všimne a neskôr samo nebude mať žiadny problém, keď bude klamať vám.
- Nekážte – nenechajte sa uniesť a nepúšťajte sa do nekonečného kázania; dajte deťom najavo, že vo vás majú oporu v každej situácii. Chváľte, ak je za čo. Kritizujte uvážene a láskavo. Kritika by mala byť konštruktívna, mala by obsahovať vysvetlenie toho, prečo sa vám nepáči to, čo dieťa robí. „Keď roztrhneš knižku, bude zničená a už si z nej nebudeme môcť čítať atď.“
- Rešpekt predovšetkým – počúvajte jeden druhého, neurážajte sa, nevyhrážajte sa (deti veľmi rýchlo postrehnú, že vyhrážky neplníte, resp. že sú nereálne, a nič si z nich ani z vás nerobia). Správajte sa k sebe navzájom aj k svojim deťom láskavo a s úctou.
- Hnev nie – aj malé dieťa vie, či bol trest spravodlivý alebo nie. Neprenášajte do výchovy a komunikácie s deťmi (v konečnom dôsledku ani s dospelými) vlastné frustrácie. Vaše deti nemôžu za to, že vás dnes naštval šéf a máte všetkého dosť.
Zlaté pravidlo komunikácie – na emocionálnu otázku dajte emocionálnu odpoveď, na racionálnu otázku odpovedajte racionálne.
Pár praktických rád
Dieťa príde zo školy viditeľne nespokojné, ale s ničím sa nezveruje. Keď naň vyletíte s výsluchom, nič sa nedozviete. Oveľa účinnejšie je dať mu najavo, že ste si všimli, že je utrápené, a až bude chcieť, môže sa vám prísť zveriť.
Ak ste zasa unavení vy, či máte všetkého dosť, dajte pri príchode z práce najavo, že ste mali ťažký deň a potrebujete byť chvíľu osamote, aby ste si trošku oddýchli. Dieťa nebude tápať, či niečo nevyviedlo, že ste takí nervózni.
Puberta
Dieťa v puberte býva precitlivelé, má pocit, že je oveľa dospelejšie, ako v skutočnosti je. Je vystavené rozličným podnetom, ktoré samé nedokáže správne vyhodnotiť. Konštruktívna komunikácia s ním je takmer nemožná. Napriek tomu existujú spôsoby, ako sa porozprávať aj s puberťákom. Zaujímajte sa o to, čo zaujíma vaše dieťa (šport, hudba, počítačové hry atď.). Preniknete do jeho sveta a možno sa počas rozhovoru dozvie aj niečo o tom, čo zaujíma na jeho živote vás. Vypočujte ich s rešpektom, nekritizujte, nementorujte, nezakazujte niečo, čo nemôžete skontrolovať a vynútiť si dodržanie zákazu, tým vaša autorita len upadá. Stanovte si radšej hranice, dajte dieťaťu najavo, ako sa cítite, ak sa správa tak, ako sa správa. Dieťa ocení, keď sa mu zveríte so svojimi radosťami aj starosťami, miluje pocit, že je považované za takmer dospelého člena rodiny.
Jak uvádí americký vědec John Medina, rodiče, kteří nepřestávají věnovat pozornost svým dětem během let, nezastihne neustále se měnící emocionální rozvoj jejich dítěte nepřipravené. Takoví rodiče prožívají méně překvapení, když jejich děti vyrůstají. Čeho je však moc, toho je příliš. Pokud rodiče věnují příliš mnoho pozornosti signálům svého dítěte – reagují úplně na všechno, naruší tím jeho potřebu prostoru a nezávislosti.
Nech žijú priatelia!
Podľa najdlhšej psychologickej štúdie realizovanej v USA, tzv. Harvardskej štúdie vývoja, jediná vec, na ktorej v živote naozaj záleží, sú naše vzťahy s inými ľuďmi. Šťastie spočíva v úspešných priateľstvách, sú dokonca oveľa prospešnejšie než bohatstvo (od určitej výšky) či kariéra. Ak chcete, aby vaše deti boli v živote šťastné, naučte ich, ako si hľadať priateľov a udržať si ich. O medziľudských vzťahoch sa deti najviac naučia vo vlastnej rodine. Ľudia, ktorí sú ohľaduplní, láskaví, citliví a ochotní odpúšťať, majú hlbšie a trvalejšie priateľské vzťahy a nižšie percento rozvodovosti než ľudia náladoví, impulzívni, neohrabaní, sústredení na seba, tvrdošijní a pomstychtiví.
Záver
Ak chcete, aby vaše deti prežili šťastný život a ak sa chcete na staré kolená radovať z častých návštev detí a vnúčat, venujte pozornosť komunikácii so svojimi deťmi, ktoré toto neskôr odovzdajú svojim deťom. Rodina, ktorá drží pokope, je veľký dar. Jednotliví členovia sa môžu jeden na druhého spoľahnúť, zaujímajú sa o seba a pomáhajú si. Takže ak nechcete, aby vás v blízkej či ďalekej budúcnosti vaše dospelé deti navštevovali maximálne raz do roka, hovorte s nimi čo najviac už dnes.
