Prečo sa to deje práve nám?
Rodičia sa ma často pýtajú, či kľúčovú úlohu hrá výchova alebo už dané vlastnosti dieťaťa – genetika, ADHD alebo iné poruchy správania. Vývoj a správanie dieťaťa ale ovplyvňuje toľko faktorov a okolností, že odpoveď nie je jednoduchá a neexistuje absolútna zhoda ani medzi odborníkmi.
Isté je, že každé dieťa je iné a každé je inak náročné. Niektoré majú výraznejšiu osobnosť a vyžadujú väčšiu toleranciu alebo dôslednejšie nastavovanie hraníc. K tomu sa môžu pridať špecifické ťažkosti typu ADHD, poruchy správania či ďalšie diagnózy. Takéto deti nedodržiavajú pravidlá a vyžadujú viac pozornosti. Pre ich rodičov to môže byť veľmi stresujúce a nikto, kto takúto skúsenosť nemá, to úplne nepochopí.
Prebdené noci plné výčitiek, čo ste urobili nesprávne. Pocitov, že to nie je fér, že to musíte riešiť. Život v neustálom konflikte a strachu o niekoho, koho milujete najviac na svete, a zároveň by ste ho niekedy najradšej poslali do hája. Chuť to vzdať a nechať ho, aby ho život naučil, pretože už na to jednoducho nemáte. Chvíle bezmocnosti, v ktorých sa mieša absolútna láska aj absolútne zúfalstvo. A hnev. Na vlastné dieťa, na seba, na celý svet.
.
Ten ani nemôže byť náš, alebo to má po pradedovi
V našej spoločnosti sa stále väčšinovo vníma akékoľvek problematické správanie ako zlo namiesto toho, aby sa naň pozeralo ako na formu výpovede. Pekne je to vidieť na väzňoch a … bohužiaľ, aj na výchove detí. ‚‚Ty snáď ani nemôžeš byť náš!‘‘ je stále sa objavujúce zvolanie generácie našich rodičov a prarodičov. Alebo keď sa správaš nevhodne, si zlý. A zlého ťa nechceme, choď od nás preč a vráť sa, až keď budeš normálny.
Je zvláštnou normou presviedčať seba, okolie aj naše vlastné deti o tom, že sú zlé a že si nás nezaslúžia, kým sa nezmenia. Cítite to odmietnutie? Tú bolesť, že ich nikto nemá rád, pretože sú zlé? Že nikam nepatria? Osobne pochybujem, že by niečo takéto dokázalo brať ako motiváciu k pozitívnej zmene vysoké percento dospelých. Ako myslíte, že to zoberú deti? Nezrelé, krehké a stále sa vyvíjajúce osobnosti, pre ktoré je bezpečie a prijatie základnou podmienkou k zdravému vývoju?
Dovolím si teraz byť trochu ostrejšia, nakoniec aj naše reakcie na problémové správanie našich detí sú tým ostrejšie, čím dlhšie trvajú. Chceme po našich deťoch zrelé emočné správanie a chápanie všetkých dôsledkov a zodpovedností, ale sami obviňujeme pradeda a jeho gény a odvraciame sa od vlastného dieťaťa, aj keď to, po čom zúfalo volá, je, aby sme ho milovali. A keď našu lásku necíti, začne o ňu bojovať jedinými spôsobmi, ktoré jeho nervová soustava v danom štádiu vývoja pozná. Hovorme tomu napríklad problematické správanie.
Možno aj my ako rodičia sme boli v minulosti odmietaní a nechceme sa znovu v očiach ostatných stať tými zlými, a preto je pre nás ťažšie prijať časť svojej zodpovednosti a začať premýšľať nad tým, čo môžeme zmeniť my sami v tejto chvíli, aby sa naše dieťa cítilo milované a v bezpečí. A prestalo mať potrebu provokovať alebo dokonca útočiť. Namiesto toho sa staviame na opačnú stranu bitevného poľa. A vo chvíli, kedy sa z akéhokoľvek vzťahu stáva boj, obe strany prehrali.
3 tipy, ktoré pomáhajú predchádzať problematickému správaniu u detí
Odmietajte iba typ správania, nie dieťa samotné. Deti majú často pocit, že ich rodičia neprijímajú také, aké sú, že neustále kritizujú. Potom to radšej vzdajú a správajú sa zle, pretože už je to vlastne jedno. Prijatie dieťaťa znamená prijímanie dieťaťa takého, aké je. Nie, aké ho chcem mať.
Nastavte hranice, ale nechajte ich žiť. Deti potrebujú k správnemu vývoju hranice, ale aj nutnú dávku slobody. Vysvetľujte pravidlá adekvátne k veku dieťaťa, ale hlavne buďte dôsledný pri ich dodržiavaní. Ak nebudete dôsledný, celý výchovný systém sa zrúti. Len s dôslednosťou dochádza k zvnútorneniu pravidiel a určitých princípov správania, ktoré potom fungujú automaticky aj bez dohľadu rodičov.
Venujte svojim deťom naozajstnú pozornosť. Rodičia, ktorí so svojimi deťmi trávia veľa času, si s nimi vytvoria unikátny vzťah založený na dôvere a vzájomnej podpore. To je ideálny základ pre akúsi nepísanú výchovnú zmluvu, ktorá je obomi stranami rešpektovaná. Tak vznikne dobré podhubie pre vzájomné pochopenie a vnímanie, čo je pre obe strany dôležité. Minimalizuje výchovné konflikty a uľahčuje život rodičom aj deťom.
Skúsili sme všetko
Rodičovstvo je náročná disciplína. Nikto nás na ňu nepripraví a učíme sa za pochodu v úplne nevhodných situáciách emočného aj fyzického vyčerpania. Robíme, čo môžeme.
Každý sme prešli nejakou formou výchovy, ktorú si so sebou nesieme, máme odlišnú predstavu o svete aj o tom, čo chceme a nechceme ďalej odovzdávať svojim deťom. Chceme pre ne ale väčšinou niečo lepšie, ako sme mali my. Aby z nich vyrástli zdravé, emočne silné osobnosti s prirodzenou morálnou integritou a vlastným kompasom toho, čo je správne a čo nie.
U náročných detí je cesta k tomuto dospelému ideálu výrazne tŕnistejšia. Ale ruku na srdce, sú tu naše deti na to, aby nám azda život uľahčovali? Každé dieťa vám život skomplikuje, niektoré viac, niektoré menej, všetky vám ho ale obohatia o poznanie aj pocity, ktoré sa ťažko definujú. A keď dokážete prejsť cez ten konflikt spoločne ako tím, nikto vám to už nezoberie. Nikdy.
Tak tu buďme pre ne, v dobrom aj v zlom, a nikdy to s nimi nevzdávajme. Nikoho iného totiž nemajú, a aj keď sa opak môže zdať pravdou, nikoho iného ani nechcú.
<3
