V tehotenstve som, napriek filmovým stereotypom, plakala ako korytnačka iba dvakrát. Raz, keď ma dojali pôrodné príbehy, a druhýkrát, keď mi naposledy prišla normálna výplata.
A to som na plač ani nemala dôvod, pretože keď som konečne prestala so štikútkou počítať, na čo moja materská vystačí a na čo už nie, usmial sa a povedal, že s tým predsa počítal a či chcem čaj.
Veľa žien také „šťastie“, ktoré by malo byť samozrejmosťou, nemá:
„U nás to zostalo tak, ako to bolo pred deťmi. Muž platí zo svojho účtu nájom a internet, na mňa zostali väčšie nákupy a naše paušály. K tomu ale z rodičovskej ešte kupujem deťom oblečenie a topánky a mladšiemu UM. Na účte mi zostane desať eur ’pre mňa’ a napríklad zimné topánky pre seba si z toho teraz nekúpim. Príde mi trápne si na ne vypýtať peniaze a partnerovi nenapadlo sa spýtať.“ – Markéta
„Mám tú úplne najnižšiu sumu rodičovskej, z čoho zaplatíme nejaké základné výdavky, ale vo všetkom ostatnom som závislá od partnera. To by mi asi tak nevadilo, keby stále nekomentoval, koľko sa minulo JEHO peňazí za MOJE veci: rozumej napríklad drogéria alebo keď som potrebovala novú podprsenku na dojčenie. A tak radšej na sebe šetrím a čo by som potrebovala, to odsúvam, ako sa len dá, aby som sa necítila ako príživník.“ – Renáta
„Už by sme s priateľom chceli bábätko, ale ja som si ešte nenašetrila dosť peňazí, aby som mohla zostať doma. Biologické hodiny síce tikajú, ale ešte tak rok dva to budeme musieť vydržať…“ – Oľga
Pritom slovenský Občiansky zákonník v §143 o veci hovorí jasne: v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (BSM) je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva (s výnimkou darov, dedičstva a vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov). Na prichádzajúce aj nasporené peniaze, aj keby zarábal len jeden z nich, majú nárok obaja, a to rovným dielom.
Ako je to s financiami v prípade súžitia “na psiu knižku”?
Ak partneri nie sú svoji, prakticky žiadne pravidlá tu neexistujú a všetko závisí od ich dohody. Zjednodušene sa dá povedať, že ak si kupujú majetok spoločne a investujú doň rovným dielom, nadobúdajú ho do podielového spoluvlastníctva a uplatnia sa naň všetky zákonné pravidlá.
„Ale čo sa týka výživy detí, situácia je iná. Vo chvíli, kedy sa partnerom bez oficiálneho manželského zväzku narodí dieťa, platí zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov voči dieťaťu. Táto povinnosť je úplne nezávislá od toho, či sú rodičia manželský pár alebo nie a trvá až dovtedy, kým dieťa nie je schopné živiť sa samé. Dieťa má navyše právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča.“ – hovorí advokátka
Za zmienku stojí aj situácia, kedy žena čaká bábätko s mužom, ktorý nie je jej manželom. Zákon totiž počíta s výživným pre nevydatú matku a aj s príspevkom na náklady súvisice s tehotenstvom a pôrodom zo strany otca. Slovami zákona o rodine: “ Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na jej výživu a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Súd môže na návrh tehotnej ženy uložiť mužovi, ktorého otcovstvo je pravdepodobné, aby poskytol vopred sumu potrebnú na zabezpečenie jej výživy a príspevok na náklady spojené s tehotenstvom a pôrodom a sumu potrebnú na zabezpečenie výživy dieťaťa po dobu, počas ktorej by žene patrila materská dovolenka. Právo žiadať príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa pôrodu. ”
Tak kde je problém? V hlave, samozrejme.
Kde začalo to klasické „Predsa si doma nebudem pýtať peniaze“?
Princíp „pracujem (pre niekoho), za to dostávam peniaze a vďaka nim si môžem dovoliť niekde bývať a niečo jesť“ funguje naprieč spoločnosťou až od priemyselnej revolúcie – nejakých 250 rokov, povedzme 10 až 15 generácií. Zdá sa, že je to stále veľmi krátky čas na to, aby sme sa zhodli na odpovedi na základnú otázku: Akú hodnotu pre nás má neplatená práca – starostlivosť o deti a domácnosť?
Dôležité historické okienko: 19. storočie malo svoj ideál ženy v domácnosti, ekonomicky plne závislej od manžela. V 20. storočí konečne prestalo byť čudné, keď si aj (slobodná) žena zarábala peniaze sama, ale dlhý čas nebolo neobvyklé, že po svadbe o pracovné miesto prišla – veď ju predsa živí muž, že. Až ostatných pár desiatok rokov je normálne, že peniaze bežne zarábajú muži aj ženy. To je na jednej strane skvelé – len vďaka tomu môžu byť aj ženy nezávislé, či majú dvadsať alebo päťdesiat.
Lenže, na tej druhej strane, to tiež prinieslo škaredý náraz do steny: to keď sa dajú dokopy dvaja zarábajúci ľudia. Na začiatku majú peniaze obaja a tým sú si rovnocenní. Potom sa situácia prehupne do starého modelu, kedy sa jeden stane od toho druhého ekonomicky závislý (zostane doma s dieťaťom, dlhodobo ťažko ochorie apod.). Ak ste vo vzťahu otázku peňazí a ako to bude, keď sa karty zamiešajú, nevyriešili na začiatku, je po rokoch sebestačnosti nepríjemné začať si „pýtať peniaze“. Z rovnocenných partnerov má náhle jeden navrch. Niekedy len v hlave, inokedy naozaj.
Väčšinou sa to týka žien na materskej a rodičovskej, ale do rovnakej situácie sa môže dostať aj muž.
Ako to teda podať?
Úplne normálne, rovnako ako si pri raňajkách poviete, či by vám partner podal soľ.
Peniaze často berieme ako niečo, o čom je neslušné sa baviť. V širšej spoločnosti možno – ale nie v jednej domácnosti. Základ všetkého je uvedomiť si, že partneri ste za každých okolností. Znie to samozrejme, ale azda každý advokát, ktorý rieši rodinné právo, vám vymenuje stovky prípadov, kedy ten z partnerov, ktorý zarábal výrazne viac, sa nechcel „deliť“, alebo mu to jednoducho nenapadlo.
Dlhodobý vzťah je ale obojstranný záväzok a znamená aj to, že sa o seba vzájomne postaráte, keď je treba. S vedomím toho, že len nahlas hovoríte, na čo máte (zo zákona aj morálne) právo, sa hovorí „Miláčik, potrebujem viac peňazí,“ lepšie.
- Zaujímajte sa a rozprávajte sa o svojich aj partnerových (v skutočnosti: vašich spoločných) peniazoch ako o bežnej veci. V pokoji, bez výčitiek. A netvárte sa, že teraz odhaľujete veľké tajomstvo alebo sa pýtate na niečo, na čo nemáte právo. Máte. :-)
- Spíšte, spočítajte a v pokoji ukážte partnerovi príjmy a výdavky, ktoré máte. Možno ho prekvapí, koľko stoja veci, ktoré sám nikdy nekupoval; napríklad že detské topánky – napriek svojej drobnosti – nestoja 10 eur.
- Rozprávajte sa o tom, prečo to sú opodstatnené výdavky, čo pre vás znamenajú. A nechajte partnera vysvetliť, čo mu prípadne pripadá zbytočné a prečo. V tom vám môže dosť pomôcť celková zmena komunikácie.
- Navrhnite riešenie, ako rodinné financie upraviť. Vy už to možno v sebe riešite dlhší čas, ale partner môže o probléme počuť prvýkrát. Váš návrh mu pomôže sa v diskusii niečoho chytiť a je väčšia šanca, že sa nakoniec dopracujete k niečomu, čo bude vyhovovať vám obom.
- Po nejakom čase sa znovu pobavte o tom, ako sa v novom usporiadaní obaja cítite. Možno to budete chcieť ešte upraviť.
Spoločný účet by mal byť ideálne naozaj spoločný
Dispozičné právo a karta k bankovému účtu stačia na bežnú obsluhu. Ak však majiteľ účtu zomrie, je účet zablokovaný až do konca dedičského konania. Riešením je, ak sú obaja partneri aj spoločne majiteľmi účtu. Nie každá banka však túto možnosť ponúka.
Prekonať vlastnú hrdosť
…je ťažké. Niečo o tom viem.
Pár rokov som strávila vo vzťahu, kde peniaze tiekli takými čudnými cestami, že som doslova nemala prostriedky na to, aby som sa mohla rozísť a odsťahovať. Byť ekonomicky samostatná je pre mňa preto asi dôležitejšie ako pre väčšinu ľudí, ktorých poznám, a o to ťažšie pre mňa bolo prijať fakt, že na rodičovskej už taká sebestačná nebudem.
Povedať „Toto sme doteraz platili na polovicu, ale ja na to teraz nemám,“ bolo na-o-zaj náročné. Ale niečo vám poviem: najhoršie je to prvýkrát, potom už to je ľahšie. (Treba však povedať, že to platí iba vtedy, ak máte férového partnera.)
Mojej hrdosti nesmierne pomohlo, keď som navrhla niečo, čo budem mať – okrem bábätka – na starosti ja. Manžel to nevyžadoval, ale mne to pomohlo prekonať obdobie, kedy mi bolo čudné kupovať si za „jeho“ peniaze „svoju“ kozmetiku – aj keď, ako sme si povedali vyššie, je delenie na moje/jeho zo zákona blbosť.
5 tipov, ako sa aj pri ekonomickej závislosti cítiť rovnocenne
V usporiadaní, kedy máte na 100 % spoločnú kasu a nikto nerieši, koľko utratí ten druhý, ich nepotrebujete. Ak ale sami bojujete s vlastným pocitom menejcennosti, môžu vám pomôcť:
- Každý podľa svojich možností. Na účet, z ktorého platíte spoločné výdavky, posielajte každý dohodnuté percento z príjmu.
- Alebo naopak každému rovnako. Na spoločný účet preveďte všetky prichádzajúce peniaze, a každý si nechajte rovnako vysoké „vreckové“.
- Ja toto, ty tamto. Nejakú časť zo spoločných výdavkov si vyhraďte pre seba, a zvyšok nechajte na partnerovi. Najlepšie tak, aby vás to nestálo celý príjem a partnera „iba“ desatinu, ale to už je na vás.
Posledné dva tipy sú pre rodičov na rodičovskej:
- Prepočítajte to, pokojne len v duchu. Babysitterka, pani na upratovanie, kuchár apod. tiež nie sú zdarma. Spočítajte, akú má vaša práca v domácnosti ekonomickú hodnotu. A pokojne pripočítajte aj to, že ak sa staráte o deti, je to vaša spoločná investícia do budúcnosti (s neistým zhodnotením :-)).
- „Druhú zmenu“ nenechávajte iba na seba. Ak si privyrábate, je fér rozdeliť si aj domácu šichtu, a to vrátane stráženia detí.
Bonusová rada: úspory „ekonomicky slabšieho“ partnera by nemali nahrádzať jeho bývalú výplatu
Nie je to pekné pomyslenie, ale je to tak: zhruba tretina manželstiev skončí rozvodom. Držím palce sebe aj vám, aby sme zostali v tej pozitívnej časti štatistiky, ale je dobré na to nezabúdať. Ak máte formálne každý svoj účet, ten z vás, kto zostal doma, a dotuje výdavky svojimi úsporami, na to môže pri rozchode doplatiť. A to nehovorím o tom, že každá našetrená hromádka po čase zmizne a spolu s ňou aj manévrovací priestor, keby bolo potrebné napríklad odísť od partnera-násilníka. Prečo myslíte, že toľko žien zostáva vo vzťahu plnom modrín…
Prečítajte si tiež: Môj život s manipulátorom
A nejde iba o minutie vlastných úspor počas materskej. Za pozornosť stojí vôbec to, kam idú vaše rodinné príjmy, a je dobré ozvať sa, keď sa vám ich rozdelenie nezdá férové. Ideálne hneď na začiatku, pretože keď po niekoľkých rokoch prídete s argumentom „Čo keby si ma chcel/a okradnúť,“ pekná diskusia z toho asi nebude.
„Z mojej výplaty sme platili bežné výdavky a nájom, z manželovej sme ’sporili’. Keď sme išli od seba, na jeho účte záhadne nebolo skoro nič, o čo by sme sa mohli podeliť.“ – Gábina
Kedy spozornieť, keď sa bavíte o peniazoch
- Partner vám nechce povedať, koľko zarába, otázke financií sa dlhodobo vyhýba.
- Partner odmieta akúkoľvek podobu spoločných peňazí, nenechá si siahnuť na „svoje“ prostriedky. Keď niečo zaplatí, vypočítava, koľko ho stojíte, prípadne koľko mu máte vrátiť alebo čo nabudúce platíte vy, na spoločnú dovolenku vám „požičia“ apod.
- Dlhodobo komentuje, koľko míňate, aj keď sú to bežné výdavky.
- Nemôžete sa zhodnúť na tom, koľko je vhodné spoločne šetriť, koľko utratiť navyše (za dovolenku, darčeky, veci pre radosť…).
- Výplata jedného z partnerov ide „do domácnosti“ a tá druhá „na sporenie“ (na osobný účet jedného z partnerov).
- Pôžičku/hypotéku splácate spoločne, ale to, čo ste za ňu kúpili, je z nejakého dôvodu napísané výlučne na jedného z partnerov.
To sú malé varovania, že keď sa dostanete do situácie, v ktorej ste finančne závislý od toho druhého, môžete sa cítiť ako v pasti.
Priznajme si to: peniaze môžu byť nástrojom manipulácie. Ak žijeme v jednej domácnosti a považujeme sa za partnerov, mali by sme si byť partnermi aj v otázke financií.
Takže: právne neexistuje nič ako „tvoje“ a „moje“ peniaze, rovnako ako „ten a ten náklad je môj a ten tvoj“, ale len vaše spoločné príjmy aj výdavky. Dialóg a vzájomný rešpekt dosť pomáhajú. :-) Ak vám rozpočet nevychádza, je načase ho spoločne prebrať a zistiť, ako ho môžete spoločne upraviť. A ideálne rozdelenie financií je také, aké vyhovuje všetkým stranám.
Držím palce.
