O čom sa nehovorí: domáce násilie v spálni

Najväčšie nebezpečenstvo môže byť tam, kde sa máme cítiť najbezpečnejšie. S tým sme spoločne s mojou kamarátkou Bárou Urbanovou zakladali iniciatívu Pod svícnem (slovensky Pod svietnikom).

Prvým impulzom bol prípad malého Mareka z Loun, ktorý bol utýraný na smrť. A keďže ani jedna nepatríme k tým, čo zvládnu len sa prizerať takémuto bezpráviu, chceli sme obetiam domáceho násilia – akéhokoľvek – pomáhať.

Môže vyzerať rôzne, ale vždy je hrozné

Domáce násilie má veľa podôb. Obete sa na nás obracajú od momentu, čo sme si založili sociálne siete a tak som už prišla do styku s najrôznejšími prípadmi.

Ako prvé si asi každý predstaví násilie fyzické . Čokoľvek, od facky až po kopance. Je ale aj psychické, ekonomické, sociálne a čoraz častejšie sa objavuje aj násilie v spálni. Sexualizované násilie dokáže byť veľmi plazivé a nenápadné. Tu u nás je to relatívne tabuizovaná téma a aj preto je ťažké o ňom rozprávať alebo ho spoznať. Často totiž nezačína znásilnením, ale postupným prekračovaním hraníc, ktoré sú v sexuálnom vzťahu od začiatku nastavené. Sexualitu využíva násilník ako nástroj moci s cieľom ponížiť svoju obeť.

Z vysnívaného partnera sa tak za pár týždňov či mesiacov môže stať niekto, koho prítomnosť vo vás vzbudzuje nervozitu a strach. Je potrebné si uvedomiť jednu vec – znásilnenie jednoducho nie je iba zlý sex.

 „Keď sme sa s manželom spoznali, bol to pre mňa taký princ na bielom koni a ja som sa cítila ako na obláčiku. Po niekoľkých mesiacoch sa ale náš sexuálny život začal podriaďovať jeho chuti a ja som nedokázala povedať nie – dokazoval mi tým predsa, že má o mňa stále záujem. Jeho správanie sa ale začalo stupňovať a ja som pomaly začala chápať, že je na našom vzťahu niečo zle. Vygradovalo to, keď sa raz naštval, hodil ma na gauč a znásilnil ma. Bola som pre neho ako kus handry”. Amélia, 45 rokov

Obeťou sa môže stať ktokoľvek

U nás obetiam hovoríme hrdina. Je to pre nich totiž neuveriteľne zložitá situácia. Existuje u nich často pocit, hlavne ak je to manželstvo, že akékoľvek (aj keď nedobrovoľné) sexuálne praktiky sú súčasťou manželskej dohody.

  

A zo strany okolia, bohužiaľ, dochádza často k bagatelizácii. Preto sa na nás môže obrátiť ktokoľvek: muž, žena, dieťa či senior. Fungujeme ako také informované kamarátky. Snažíme sa vyhľadať adekvátnu pomoc a niekedy sme len ten, komu sa môžu bez obáv a bez súdenia zveriť a porozprávať sa s nami o svojej situácii. Na obetiach nie je niekedy na prvý pohľad nič vidieť, takže je ich bohužiaľ viac, ako možno tušíte. Podľa dostupných dát u susedov v Česku spácha 50 % všetkých znásilnení partner alebo manžel obete. Aj preto cítime, že je dôležité tému otvárať a dostať tak pomoc ku všetkým, kto ju môže potrebovať.

„Určoval mi, čo si môžem kupovať, aj čo mám nosiť oblečené. Každý deň odo mňa chcel sex a keď som nechcela, obvinil ma z toho, že ho podvádzam. Zašlo to až do bodu, kedy za mnou prišla moja päťročná dcéra a povedala mi ‚maminka, ja ťa budem chrániť.‘ V tej chvíli mi došlo, že to, čo sa deje, je naozaj zle.” Monika, 32 let

Monika zavolala na linku dôvery, kde jej povedali, že ide o domáce týranie. „Nechcela som to počuť, ale vo vnútri som vedela, že je to pravda,“ priznala. Monike sa podarilo násilného partnera opustiť. Ani útek ale bohužiaľ často ešte neznamená úplnú výhru. Vidíme totiž, že obete sexuálneho zneužívania ešte dlho bojujú s radom nepríjemných dôsledkov. Je to trauma, s ktorou je veľmi ťažké sa vyrovnať a vo väčšine prípadov je nutná pomoc odborníkov. Preto radíme všetkým, ktorí majú čo i len najmenšie podozrenie na to, že sa niečo deje, aby vyhľadali pomoc čo najskôr a uistili sa, že sú v bezpečí.

Keď partnera opustíte, ešte nemáte vyhrané

Obete môžu prežívať stavy depresie, výrazné zmeny nálad, poruchy spánku aj odmietanie akéhokoľvek fyzického kontaktu, alebo naopak promiskuitu. Niektoré z nich trpia takzvanou posttraumatickou stresovou poruchou a musia sa vyhýbať všetkým situáciám a miestam, ktoré by im traumu mohli pripomenúť.

„Dlhý čas bolo pre mňa ťažké sa radovať a dať najavo v podstate akúkoľvek emóciu. Intimita mi bola nepríjemná a stále som ju vnímala tak, že sa snažím niekomu zavďačiť – nič iné som totiž dovtedy nepoznala. Dnes sa mi už azda podarilo čiastočne prelomiť bariéru, ale stále viem, že na mňa tá hrozná skúsenosť má vplyv. A mojím jediným prianím je, že to azda môže pomôcť k tomu, aby sa to už nikomu inému nestávalo,” hovorí mladá Tereza, ktorá sexuálne zneužívanie prežívala niekoľko rokov.

Ja a Bára to máme rovnako ako Tereza – tiež chceme pomáhať, aby sa už domáce násilie, ani to sexualizované, nedialo. Úplne ho odstrániť asi nedokážeme, avšak čím viac sa o ňom bude rozprávať, tým bude jednoduchšie pomáhať jeho obetiam. Či už veľkými krokmi, ako je napríklad zmena legislatívy, alebo niečím prostým, ale rovnako dôležitým – počúvaním ich príbehov.