Mám jednu úžasnú kamarátku. Je krásna, múdra, láskavá, no jednoducho skvelá žena. Lenže sa strašne bojí pavúkov. Tak veľmi, že ju vydesí aj obyčajná zmienka o nich. Keď osemnožcov nedajbože nájde u seba doma, je schopná zavolať si SOS hodinového manžela. Keď niekam príde, okamžite ju zaujíma, či pavúky náhodou nestriehnu niekde naokolo. Že je jej strach iracionálny, si uvedomuje, pomôcť si ale sama nedokáže. Takže ma prirodzene začalo zaujímať, ako jej ako psychologička môžem pomôcť ja.
Kto sa bojí, prežije
Dnes je obvyklé nechávať si svoje strachy pre seba a navonok ich radšej neukazovať. O to viac je potom okolie prekvapené, keď dovtedy vždy distingvovaná a pokojná osoba náhle pri pohľade na myš alebo práve na pavúka vyletí na stoličku a odmietne svoje útočisko opustiť, kým nie je objekt hrôzy odnesený, zahnaný alebo inak zlikvidovaný.
Báť sa pritom nie je žiadna hanba. Naopak, z hľadiska evolúcie predstavuje strach dokonca výhodu. To, že sa naši predkovia báli nebezpečných zvierat, búrok alebo prírodných javov, ktoré neskôr nahradil strach z chorôb, radikálne zvyšovalo ich šance na prežitie. Klasickým sprievodcom strachu je stres, ktorý telo pripravuje podľa situácie buď na útok alebo na útek. A ten môže aj za to, že sa vám pri pohľade na osemnohého lapača múch náhle zatočí hlava, stiahne žalúdok, spotia dlane alebo dostanete triašku.
Ak ste si svoj strach doteraz vyčítali a považovali ho za slabosť, môžete s tým pokojne prestať. Strach z určitých vecí v sebe totiž máme zakódovaný geneticky.
„Z pavúkov mám taký strach, že keď na nejakého doma naďabím, úplne sa mi zastaví dych a začnem nekontrolovane plakať. Vôbec najhoršie je, keď si z toho niekto robí žarty a naschvál ku mne pavúka prinesie. Okolo miesta, kde som videla pavúka, chodím ešte niekoľko týždňov veľkým oblúkom.“ – Lenka K.
V jednom zaujímavom výskume psychológovia ukazovali šesťmesačným batoľatám najrôznejšie obrázky a podľa rozšírenia ich zreničiek merali stresovú reakciu na nebezpečenstvo. Kým bežné predmety alebo zvieratá nevyvolali v deťoch nič, na obrázky hadov a pavúkov batoľatá reagovali veľmi rýchlou stresovou reakciou. A to aj napriek tomu, že deti sledované v experimente nikdy predtým hada alebo pavúka nevideli a nemali s týmito tvormi žiadnu skúsenosť.
O naučený strach teda nejde. Prečo sa ale bojíme práve pavúkov, keď z viac ako 60 000 druhov na našej planéte je pre človeka nebezpečných cca 7? Vyskytovali sa azda naši predkovia kedysi na miestach, kde pavúky a hady znamenali bezprostredné ohrozenie? Uspokojivú odpoveď nemáme, ale dedičstvo po predkoch bohužiaľ pretrváva. Čo si s ním teda počať?
Keď už náš strach nie je normálny? Arachnofóbia
Ak vo vás pohľad na pavúka vyvolá pocit odporu alebo iracionálneho strachu, nemusíte sa báť – patríte medzi drvivú väčšinu ľudí.
Problém nastáva vtedy, keď sa táto celkom bežná reakcia spojí s úzkostnejšou osobnosťou, traumou z detstva alebo nejakým silným emocionálnym zážitkom. Tým môže byť napríklad hororový film s pavúkmi v hlavnej úlohe, nekontrolovateľne jačiaca mama (alebo tato) pri kontakte s pavúkom (ktorý je v našich zemepisných šírkach v prírode paradoxne neškodný). Stačí podobný impulz a chorobný strach je na svete.
„Snažila som sa prísť na to, prečo mám taký strašný strach z pavúkov, keď mi nikdy nič neurobili. Potom som si spomenula, že to možno bude tým, že som v detstve bola často svedkom toho, ako strašne sa pavúkov bála babička. Preto sa špeciálne pred mojím synom snažím krotiť a naopak mu hovorím, že pavúky sú dobré, aby som mu podobnú fóbiu tiež nevypestovala.“ – Jana D.
Arachnofóbia sa prejavuje neprimeranou reakciou na pavúkov. Jej sprievodným javom je panika spojená s búšením srdca, ťažkosťami s dýchaním a návalmi horúčavy. Môže sa objaviť aj nekontrolovateľná triaška alebo sucho v ústach.
U nás aj v ďalších krajinách je arachnofóbia najrozšírenejšou fóbiou, ktorou trpí cca 5 % ľudí. Vo forme fóbie je strach natoľko silný, že ku kontaktu vôbec nemusí prísť. Stačí vidieť fotografiu či obrázok a dostaví sa panická reakcia. Môžeme teda proti strachu nejako bojovať?
Tréning, terapia, lieky
Ak vám strach neumožňuje normálne fungovanie v živote, nebojte sa vyhľadať odborníka z radov psychológov, psychiatrov či psychoterapeutov.
Pri silnejších panických prejavoch je niekedy lepšie kombinovať psychoterapiu s medikamentmi. Ako lieky sa používajú antidepresíva a lieky na zmienenie úzkosti.
Najväčšie úspechy s liečbou fóbií slávi kognitívno-behaviorálna psychoterapia (KBT), ktorá používa skvelé techniky vedúce k zmene nášho správania a myslenia. Základom je odstupňovaná expozičná liečba, pri ktorej je človek postupne vystavovaný situácii, ktorá vyvoláva panický strach.
V tomto prípade si najskôr pozeráme obrázky malých pavúčikov, hovoríme o svojich pocitoch, predstavujeme si situácie, v ktorých sa stretneme s pavúkom, až po okamih fyzického kontaktu. Ako tento proces bude vyzerať, je na spoločnom plánovaní terapeuta a klienta. Ako ďaleko zájdu, je u každého individuálne.
Cieľom liečby je zlepšiť kvalitu života človeka, ktorý fóbiou z pavúkov trpí. Ak nie je fóbia skutočne silná, je možné s týmto vystavovaním začať po drobných krôčikoch aj po vlastnej osi.
Dôležité je uvedomiť si, že úplne najťažšie na celom procese je nájsť odvahu a dovoliť si nechať pomôcť. Ale verte, že to dokážete. Chovatelia tarantúl sa z vás asi nestanú, ale žiadny križiak, kútnik alebo kosec, ktorý sa náhodou zatúla do vašej blízkosti, už vám nepokazí celý deň. A váš život bude slobodnejší.
Čítajte tiež: Vojna proti pavúkom. Ako vyhnať pavučiny z každého kúta?
